Nech tento film obraciam pred očami ako chcem, neviem odtiaľ vytriasť nič, pre čo by som nemal o ňom hovoriť inak než, že je nezáživný. Pozeral som sa naň ako na celok aj na jednotlivé scénky, ale našiel som ich len pár, ktoré mi pripadajú že by som sa k nim možno ešte niekedy vrátil. Z filmu ako celku mi ostal dojem len prázdnoty a nudy, ako po veľkom a dlhom zápase, ktorý napokon skončí 0:0.
Možno to bolo tým, že DiCaprio a L. Jackson na seba strhli moju pozornosť a mali ju zrejme mať hlavne postavy Dr. Schultza a samotného Djanga. Možno to bolo tým, že Dr. Schultz bol charakter, ktorý si buď zamilujete alebo vás irituje, mňa iritoval. Ale možno to bolo tým, že som ho pozeral vyše desať hodín a polovici dialógov som nerozumel. Ťažko povedať. Niekedy práve toto filmu pomôže. Teraz asi uškodilo. Ale späť k tým scénkam o ktorých má zmysel niečo napísať.
Jednou je scénka, v ktorej sa Franco Nero stretne pri barovom pulte s novodobým Djangom. Mala v sebe čosi industriálne – mimodejové medzifilmové spojenie Djanga s jeho novodobou replikou. Je to čosi ako uznanlivé potľapkanie po pleci od starého priateľa, hoci nie je veľmi čo uznať. Ale bolo to sympatické gesto. Druhou je Ku Klux Klan scénka, na ktorej jedinej som sa naozaj pobavil a hoci celý film pôsobil tarantinovsky polokomicky, chýbalo tomu čosi naozaj šteklivé.
Filmu sa nedajú uprieť veľkolepé scény prírody, ktorá je naozaj úchvatná a aj mestečká vyzerajú dôveryhodne, ale mne osobne tu chýbala skutočná zábava, na ktorú sa to chcelo podobať. Celý film bol ako napínanie na smiech, ktorý nie a nie prísť a človeku už len z toho ostane nakoniec nevoľno.