Základným konceptom transakčnej analýzy Thomasa A. Harrisa je definovanie vedeckej jednotky, ktorou je transakcia a zároveň rovno definuje tri základné stavy človeka, medzi ktorými vznikajú transakcie: Rodič, Dieťa a Dospelý (tzv. RDD). Tento koncept sa definuje na prvých stranách knihy a rozvíja sa znova a znova až do konca tak, aby bol zrozumiteľný aj laickému čitateľovi, akým som aj ja.
Definuje tiež štyri životné postoje, z ktorých tri sú nevedomé a len jeden vedomý. Ide o postoj, v ktorom sa človek vymedzuje jednak k sebe, ale aj ku svojmu okoliu a hovorí: „Ja som OK, ty nie si OK.“, „Ja nie som OK, ty nie si OK.“, „Ja nie som OK, ty si OK.“ a napokon ten vedomý: „Ja som OK, ty si OK.“. Vedomý je v tom zmysle, že ide o vedomé rozhodnutie človeka, kým u ostatných ide o nevedomý proces, ktorý získavame výchovou, prostredím a našou genetickou výbavou. V tomto som našiel aj odkaz na Sigmunda Freuda.
Myslím, že pochopenie tohto konceptu je kľúčom k zážitku, ktorý mi kniha poskytla. Odporučil mi ju môj kauč, ktorý mi tvrdil, že je to kniha, ktorá rozhodne stojí za to prečítať si ju a mal pravdu. Poskytla mi nový pohľad na medziľudské vzťahy. Už dávno som sa naučil, že získať nový uhol pohľadu na staré veci je ako dar. Pohľad, ktorý ale kniha poskytuje je navyše funkčný a okamžite aplikovateľný v každodennom živote a na každý medziľudský vzťah. Ja osobne som tento koncept najviac ocenil vo vzťahoch v mojej rodine.
V zásade, ak sa človek naučí rozpoznávať RDD stavy u seba aj u iných, zistí, že je už len krok k tomu, aby svoje postoje vedome riadil, konflikty riešil racionálne a neeskaloval ich a pomáhal aj svojim blízkym netrápiť sa v blate deštrukčných hier ale naopak konštruktívne sa rozprávali a obohacovali svoje životy. Harris tu pekne opísal manželstvo. Je najkomplexnejším zo všetkých vzťahov a nepustiť sa do neho, ja ako môcť vyliezť na Everest, ale neurobiť to.
Tu sa dostávam k rozdeleniu transakcií na doplňujúce, ktoré ľuďom pomáhajú komunikovať a nedoplňujúce, resp. krížové transakcie, ktoré rozhovory ukončujú. Závisí od toho, kto s kým v schéme RDD hovorí a či je so svojou rolou aj s rolou toho druhého OK. Harris tiež rozvíja charakteristiku RDD stavov. Dieťa reaguje a komunikuje najmä citovo, Rodič je direktívny, prikazuje, a Dospelý sa zamýšľa. Ďalej definuje rôzne prekrytia RDD stavov: kontamináciu, ktorá zahŕňa sebeklam, halucináciu a predsudok, a vylúčenie, ktoré sú ale využiteľné hlavne v ťažších duševných stavoch pacientov na psychiatrických klinikách, takže pre mňa to bola skôr len informácia doplňujúca teóriu transakčnej analýzy.
Veľmi ma ale zaujali jeho úvahy o význame prvých rokov života človeka pre jeho celoživotné postoje. Prvých päť rokov života sa z jeho pohľadu zdá ako kardinálnych. Vyzdvihuje dôležitosť, aby rodičia hladili svoje deti. Áno, hladili, dotýkali sa ich a odovzdávali im svoju lásku dotykmi! Fascinujúce. Je to prvý zdroj nevedomého životného postoja: „Ja som OK.“ alebo „Ja nie som OK.“, ktorý má v ďalšom živote zásadný vplyv na postoje človeka. Uvádza jeden šokujúci prípad, kde sa domnieva, že dieťa umrelo z nedostatku pohladení a umrelo na tzv. psychickú smrť. Novorodenec je absolútne odkázaný na rodiča, to vieme, ale úvaha, že by to mohlo byť až tak fatálne, to som nečakal a bolo to pre mňa ako otvoriť dvere, ktoré som ani netušil, že existujú. Ak má dieťa vo svojich prvých rokoch života skúsenosti hlavne so vštepovaním názoru, že „Nie si OK.“, že to a to nerobí dobre, že to a to nemôže a pod., tak si tento postoj podvedome privlastní a jeho prežívanie života veru nebude o šťastí.
Koncept RDD umožňuje vnímať aj svoje vlastné emócie z iného uhla pohľadu. Ak napríklad niekto nevie vyjadrovať svoje emócie, alebo ich vyjadruje ako Dieťa a pritom dieťaťom už dávno nie je, je najvyšší čas pozrieť sa na to, ako vyjadrovať svoje emócie ako Dospelý. Je za tým veľký kus práce, ale určite to stojí za to.
Ja osobne celý život hľadám koncept, ktorý by mi uspokojivo popísal život a najmä človeka samotného. Hľadal som vo Freudovi, psychológii ako takej, v snoch, vo filozofii, ale už mám skoro 40 a nemám pocit, že by som našiel. Navyše stále mám nutkavý pocit, že hľadať vždy musím v sebe a to čo sa dozviem v knihách a v teóriách, by malo pre mňa byť len vodítkom k tomu, aby mi to pomohlo pochopiť najprv seba. Teraz mám ale dojem, že takto nikam nedôjdem a do konca svojho života budem stále len hľadať. Čo by mohlo byť v poriadku, keby som naozaj to hľadanie nechcel zavŕšiť, pretože ak nájdem, tak to čo nájdem postaví okolo mňa obrovskú stavbu môjho sveta a všetko sa ožiari. Ak sa potom začnem obzerať ďalej, v poriadku, ale z času na čas by som mal takýto chrám postaviť a neodmietať jednu teóriu za druhou len preto, že to nie je to pravé. Možno by som si mal postaviť chrám aj z tejto knihy, tak ako som si kedysi postavil chrám z knihy Hľadanie zmyslu života (Viktor E. Frankl) alebo Zarathustru (Friedrich Nietzsche). Každá z týchto kníh prišla pre mňa v ten správny okamih, perfektne do môjho života zapadla a umožnila mi sa chvíľu pozerať na svet jednotne. A nielen knihám za toto vďačím. Z času na čas nachádzam malé pravdy, ktoré mi poskytujú takéto metafyzické uzretia kdekoľvek a ja si ich za to veľmi cením, zároveň mi dávajú vieru, že to čo robím, je správne. Nechcem totižto ostať filozofom, chcem aby môj pohľad na svet, na život a na mňa samotného, bol užitočný a prinášal skutočný úžitok, potešenie, ideálne šťastie mne a mojej rodine.
Po prečítaní tejto knihy som sa pustil aj do transakčnej analýzy môjho manželstva s cieľom nájsť tam hry, ktoré nám škodia a bolo oslobudzujúce ich nájsť: „Kto pracuje viac?“, „Kto dáva rodine viac?“, „Kto sa viac stará o deti a rodinu?“. Rovnako dobre sa dá takto analyzovať strach, pocity jedinečnosti alebo pocity krivdy, ktoré odjakživa cítime, ale nevieme odkiaľ pochádzajú. Transakčná analýza má možno ten správny jazyk na to, aby odpovedala bežnou formou na otázky, ktoré si jednoducho ani radšej nedávame.
V knihe som našiel odkaz aj na tri veľmi zaujímavé pohľady na konanie človeka. Deterministický, kde je všetko dopredu mechanicky dané a mal som k nemu blízko počas mojich štúdií fyziky, slobodnú vôľu, ktorá je podľa Harrisa prítomná, keď existuje schopnosť zmeny a kolektívnu vinu, o ktorej sa zaujímavo rozpísal P. Zimbardo. Týmto, ale aj ostatným, sa mi táto kniha zaradila do sieti, ktorá sa stále tvorí a vytvára môj svetonázor.