Noc. Osemposchodový panelák. Všadeprítomné spiace oddychujúce ticho preruší len jemný šuchot. Skupina ozbrojených mužov vystúpi na 5. poschodie. Ich tichý rozhovor preruší muž, ktorý vyjde z jedného z bytov. Cvaknutie zbrane, jeden zo skupiny pohotovo zachytí umierajúce telo a mäkko ho položí na dlážku. Nikto z nich sa nad tým ani nepozastaví, len pohľadmi si čosi potvrdia. Nemôžu dopustiť, aby vznikol najmenší hluk. Nikto nemôže vedieť, čo sa tu deje. Každý musí mať pocit, že umiera prvý. Odzneje ešte pár tichých slov a posunkov a skupina sa rozptýli po poschodiach. Jeden z nich vojde do bytu, pred ktorým leží už mŕtve telo. Vo vnútri bytu sa ozvú ešte dva tlmené cvaknutia. Žene sa ešte jemne chveje noha, dcérine telo sa akoby ponorilo do postele ešte hlbšie. Ostatné dve dcéry ešte spia vo svojej izbe. Bez jediného vrzgnutia tmavá postava otvorí dvere. Obe pokojne spia. Jedna má sedem, druhá pätnásť rokov. Podíde k mladšej a namieri na ňu zbraň ako neprirodzene dlhým prstom. V tom sa staršia preberie. Pozrie na ňu. Ticho. Ich pohľady sa v tej tme spojili na večnosť. Mohla sa rozkričať od strachu a paniky, ktorá jej rozvibrovala celé telo, mohla vstať a skúsiť utiecť, ale ona nespravila nič. Sedela na posteli, pozerala na tmavú postavu vzpínajúcu sa nad posteľou svojej sestričky a zrazu vedela, že to posledné, čo pre ňu môže a musí spraviť je, že prekoná vnútorný výkrik, vydrží byť ticho a umožní jej umrieť v spánku. Cvaknutie zbrane. Tupý úder do hlavy a potom ešte jeden. Tmavá postava vyšla z bytu.
Tou tmavou postavou som bol ja pred devätnástimi rokmi v 03/1997, kedy sa mi prisnil tento strašný, surrealistický a svojím spôsobom transcendentálny sen. Ten pokračoval. Vyvinul sa do besnenia, ktoré som neskôr aj chcel zastaviť, ale nedokázal som to. Taká je aj Svedkyňa ohňa, ktorá mi tento sen v prvých kapitolách z ničoho nič pripomenula. Je akoby príbehom zlého sna, ktorý sa odohral v jednej slabej mysli a bol na ňu príliš silný. Odohral sa ale už tak dávno, že sen aj spomienky naň sa zliali do jednej reality so spomienkami na život a vytvorili mystiku tancujúcu na hranici medzi živými a mŕtvymi.
Písal som to už aj v prechádzajúcich článkoch o knihách Larsa Keplera. Aj táto má charakteristický rukopis práce s napätím. Väčšina kapitol končí otvorená ako vo filmových prestrihoch. K tomu Joona Linna ako bod, ktorý spája dve línie, jednu líniu zločinu a jednu svoju vlastnú, intímnu a ľudskú, na ktorej sa zrkadlí zločin ako čosi, čo chce byť všadeprítomné a všeobsiahle a nechce ostať v anonymite pracovných povinností detektíva. Do toho namiešané brutálne násilie na deťoch alebo mladistvých, ktoré pohne srdcom každého rodiča a to všetko je namiešané tak pedantne, že ak si človek vie vychutnávať detektívky, tak mu všetky tieto knihy určite pripravia skvelú zábavu. Navyše Joona Linna nie je len stroj na riešenie krkolomných vrážd, je aj človekom s bolestivou minulosťou a nemenej zložitou súčasnosťou, na ktorej sa dajú stavať ďalšie a ďalšie pokračovania. Na ich začiatku asi bude stáť podobné indivíduum ako Hannibal Lecter, Jurek Walter.