Kniha mi spočiatku pripadala ako väčšina filozofických kníh, ktoré som čítal a čítali sa mi veľmi ťažko. Skôr mi pripadajú ako rozsiahle výkladové slovníky, ktoré majú čítajúceho uviesť do sveta, ku ktorému sa ale kniha nie a nie dostať. Prelúskal som tých pár strán, kde som tento pocit naozaj mal a nejako sa mi ho podarilo zahnať. Potom Byung-Chul Han rozložil karty na stôl a s neobvyklou kadenciou začal nakladať tomu svetu poriadnu dávku kritiky. Aký je teda svet alebo spoločnosť podľa Byung-Chul Hana, keď si zasluhujú toľko kritiky? Dostanem sa k tomu.
Kniha núti zamýšľať sa nad súvislosťami jednak medzi pojmami a jednak medzi realitou, ktoré by mi nenapadli. V tomto zmysle je objaviteľom. Objavil, že naša spoločnosť je preplnená informáciami, pozitivizmom, sme skrz na skrz transparentní, stratila sa láska a erotizmus a ostala len pornografia a predovšetkým vykorisťujeme sami seba. To všetko ale treba chápať v medziach, ktoré Byung-Chul Han najprv objasňuje. Pornografia nie je len obrázok alebo video, kde dochádza k sexuálnemu styku, je to životný prístup, spoločenská paradigma.
Keď som túto knihu dočítal, cítil som sa presne tak, ako sa v nej píše. Vyčerpaný, uštvaný sám sebou. Nie je to vonkoncom prijateľný pocit. Čosi ma obralo o chuť do života a tých pár chvíľ, keď sa ešte dokážem usmiať, sú ako posledné záchvevy čohosi, čo mi je už dávno vzdialené. Takáto je aj táto kniha. Je to všetko pravda a je to strašne smutná pravda, až sa zarezáva do srdca.
Na druhej strane som strašne rád, že konečne niekto namiesto mňa takto otvorene povedal to, čo si ja už dlho myslím. Dávno som si všimol, že ľudia sa už nevedia rozprávať. Všimnite si o čom sa rozprávate s priateľmi, s rodinou, s kolegami. Sú to len čísla, fakty, satira, povrchný humor, záplava informácií, ktoré si každý dnes vie vygoogliť. Je to ako keby sa rozprávali dva Google. Už dávno ma tieto rozhovory prestali baviť a strašne sa čudujem, že ľudia sú z toho takí nadšení. Možno to aj vnímajú podobne ako ja a ako Byung-Chul Han, ale keď niet toho, s kým sa hlbšie porozprávať, potom ostáva len rozprávať sa o informáciách. To, že sa z tých rozhovorov vytratila iskra, vlastná myšlienka, vlastný dotyk a ostala len reprodukcia informácie, je strašne smutné, ale zmierili sme sa s tým. Zmierili, lebo zmena prišla pomaly, postupne a takto postupne nás celkom opantala. Svojho času som si uvedomil, že technológie našu morálku a etiku predbehli už niekoľko rokov dozadu a my nie a nie ju dohnať. Technológie vytvárajú nové vzorce správania, správanie je o morálke, ale technológia a morálka sa akosi nemajú k sebe. Možno aj toto je dôvodovom, prečo sa s tým uspokojíme.
Nemáme v krvi priznávať si chyby, lebo si pripadáme, že sme na smiech. Napokon aj to je symptómom choroby dnešnej doby. Robiť chyby už nie je ľudské! Všimnite si to na svojich rozhovoroch. Urobiť chybu nemôžete, nechcete si to priznať, nechcete sa touto možnosťou vôbec zaoberať, je to fatálny imperatív. Radšej nájdete milión výhovoriek, že to predsa tak nie je. Ale je. Fatálnosť je v tom, že už ani sami k sebe nie sme úprimní. Sme pokrytci v prvom rade sami k sebe.
Len s romantickou náladou spomínam na časy, keď sme sa s priateľmi dokázali vo FilmCafé na Obchodnej rozprávať hodiny o nejakej téme, až sme ju doslova vyčerpali a odchádzal som z toho stretnutia čistý, obnovený a zároveň som mal pocit, že som o krok ďalej. Dnes človek každú chvíľu pozrie na telefón, rozhovory sú neustále prerušované tým ohlušujúcim informačným hlukom, v ktorom sa nedá premýšľať. Nie je možné premýšľať či viesť hlbšiu diskusiu ak sme pod neustálym tlakom z vyrušovania. Rozprávať sa stále rozprávame, ale kvôli tomu tlaku ostávame len pri tom, o čom sa rozpráva ľahko, aj keď sme prerušovaní. A to sú chladné a v podstate nič nehovoriace informácie. Dnes sa už nenájde v mojom okolí človek, s ktorým by som sa vedel porozprávať čo i len o filme. Páčil sa ti film? Áno, stál toľko, takí herci tam hrali, také efekty tam boli, ale už som videl lepšie tam a tam a už sa odbočuje. Nevydržíme pri tom dlhšie ako dve tri vety! A to je sprostý film. O knihách sa dá hovoriť trochu viac, ale rovnako sa po pár vetách odbočuje k štatistikám, k iným knihám, odporúčaniam, ratingom a osobný zážitok z knihy sa stráca akoby sa ľudia báli vysloviť alebo vôbec v sebe hľadať. Mimochodom, celý tento web je o mojich osobných zážitkoch, ktoré sa snažím rozprávať. Žiaľ neadresne a bez spätnej väzby. V podstate to nie je rozhovor, ale spoveď či volanie do spoločnosti, kde cítiť viac popol z vyhorených duší než úprimný smiech.
Strašne som rád, že táto kniha existuje a ako som z nej pochopil, ide o široký problém, ktorému sa už dnes venuje mnoho ľudí, bolo o ňom napísaných mnoho kníh a stále pribúdajú. Tak verím, že sa toto povedomie čoskoro začne z filozofických a uvedomelých kruhov dostávať aj medzi nás, ktorí tým trpíme. Tak ako sme kedysi zamorili svet, začalo globálne otepľovanie až sme dnes už začali prijímať ekologickú zodpovednosť, verím, že aj tu prebehne podobná metamorfóza a dostane sa ľuďom do krvi, že na informáciách, tak odhalení ako sme dnes a v tak povrchnej a konzumnej spoločnosti sa dlho žiť nedá.
Tento článok toho veľa o tejto knihe asi nehovorí, ale je to ten záblesk v mojej hlave, ktorý rezonoval počas celej knihy, až kým som ju nedočítal. Možno to ani veľmi nedáva zmysel, ale na to si treba knihy naozaj prečítať a tie pojmy si dať dokopy, lebo čo táto kniha vskutku robí je, že núti človeka pozerať sa na svet a na pojmy, s ktorými bežne robíme, trochu v iných súvislostiach a tým nám otvára oči a rozväzuje jazyky.