V tom ako mladý chlapec vníma krásne a pre neho nedostupné dievča, mi film pripomenul moje vlastné strasti s detskou platonickou láskou, ktorá ma sprevádzala ako ligotavá nočná mora ešte dlhé roky po tom, ako som dospel, podobne ako tu Finna fascinovala a preklínala zároveň jeho láska k Estelle.
Dva odlišné svety. V jednom žije Estella v jednom Finn. Pre väčšinu z nás je nám ten Finnov bližší a tak isto aj jeho túžba po svete Estelly. Okrem toho, že je tento rozdiel veľmi ľahko materiálne uchopiteľný, je aj hlbšou paralelou, ktorú som načal a tou je svet mladého chlapca, ktorý si ešte len vytvára predstavy o dievčenskom svete, ktorý by chcel pochopiť, nahliadnuť do neho ale najviac by chcel byť jeho súčasťou. Rovnako mladé dievčatá nech sú praobyčajnejšie, v chlapcoch vzbudzujú nadrozmerné predstavy až ilúzie, na ktoré sa ani rozprávky o princeznách nechytajú. Ja som si tú svoju fatálne zidealizoval, ale dovolím si tvrdiť, že nie som v tomto ojedinelý. Je úplne jedno, že sa tomuto chlapci poddávajú alebo že dievčatá si chlapcov idealizujú tiež, tu je dôležité len to, že čo taká mladá detská duša prežíva. Prežíva strasti a za ich prítomnosti sa rodí dospelý človek, ktorý pozerá na svoj proťajšok už trochu inak, trochu fyzickejšie, ale čosi malé vibrujúce si z detstva v sebe nosí celý život.
Niekde som čítal, že po Shakespeareom Rómeovi a Júlii je Dickensov príbeh Finna a Estelly v novodobej literatúre jeden z najromantickejších. Mne osobne Rómeo a Júlia nič nehovoria, len ich miesto v literatúre rešpektujem, takže s týmto výrokom úplne súhlasím. Okrem hlavnej postavy, ktorú stvárnil Ethan Hawke, je tam tiež prekrásna hudba, ktorú zavše počúvam. Žiaľ, toto bol tiež posledný film s Ethanom Hawkom, v ktorom som ho videl hrať a úplne som sa s ním stotožňoval (boli to ešte Alive a Gattaca). Hlasno som mu tlieskal. Postavy v ostatných filmoch, kde som ho videl hrať potom, už boli pre mňa úbohé. Je to škoda, lebo z môjho pohľadu zahodil zo svojich postáv niečo, čo ma veľmi silno oslovovalo. Aj dnes, keď si znovu a znovu pozerám scénku, v ktorej stojí pod oknami apartmánu Estelly, mi znovu a znovu naskakuje husia koža: „I did it! I did it! I am a wild success! I showed them all! All my paintings. You don’t have to be embarrassed by me anymore. I’m rich! Isn’t that what you wanted? Isn’t it great? Are we happy now? Don’t you understand that everything I do, I do it for you? Anything that might be special in me is you.“
(…, 0182, 0183, 0184, …)