Kniha je presne o tom, o čom je jej názov – pamäťami parížskych katov písané po šesť generácií rodom Sansoncov.
Už keď človek berie do ruky takúto knihu, zrejme sa sám seba pýta, čo je to za človeka taký kat? Je posadnutý smrťou, tak otrlý, bezcitný a chladnokrvný, že dokáže deň čo deň zabíjať ľudí? To asi nie. Takými sú možno vrahovia, nie kati. Ako kniha začína, nemožno z nej necítiť snahu autora rehabilitovať svoje remeslo. Bol som preto voči nej spočiatku skeptický, ale treba asi pochopiť, že romantizmus, ktorý som z nej cítil, bol zrejme v tej dobe v každej knihe. K čomu som napokon prišiel bolo, že život kata bol neskonale smutný, akoby postavený len na písanom zákone, ktorému verne slúžil a voči ktorému súdil svoje skutky, zákonu, ktorému ak sa raz zaviazal, nemohol už nikdy povedať nie.
Pozícia kata v tej dobe bola vo Francúzsku tým, že sa dedila z otca na syna podobná šľachtickému stavu. Tým, že bola pevne fixovaná na premenlivé zákony doby, bola zase spoločensky rešpektovaná. Tým, že boli kati dobre platení, bola zase lukratívna a tým, že bola bytostne spojená s lynčovaním a mordovaním ľudí, zase spoločensky opovrhnutia hodná. Každý Sanson bol, zdá sa, pevného charakteru, z ktorých si ani jeden túto pevnosť nedokázal udržať celý život. Skôr či neskôr im ťažoba povolania nahlodala sebadôveru aj život samotný.
Kniha zachytáva obdobie od roku 1685 do roku 1847, a je tu hneď niekoľko línií. Jednou je samotný rod Sansonovcov ako parížskych katov. Na jeho začiatku je Charles Sanson de Longval (1658-1695), ktorý v roku 1685 prijal službu v Paríži a stal sa tak katom v hlavnom meste kráľovstva. Potom nasledujú dedičia jeho krvavého povolania Charles Henry Sanson (1681-1726), Charles Jean Baptiste Sanson (1719-1778), Charles-Henri Sanson (1739-1806), Henri Sanson (1767-1830) a napokon Henri-Clément Sanson (1799-1830), ktorý je aj autorom a editorom týchto pamätí a ktorý bol v roku 1847 poslaný do výslužby. Len pre úplnosť, okrem nich pomáhali vykonávať úrad aj ich príbuzní ako Nicolas Charles Gabriel Sanson (1721-1792) a Gabriel Sanson (1769-1792).
Kniha začína trochu mysticky. Vysvetľuje pôvod rodu, ktorý je opradený legendou, v ktorej veľkú rolu zohráva veštba a idylická láska. Práve tento moment považujem za romantický a skôr mi to pripadalo ako rodinná legenda, ktorú si odovzdávali členovia rodiny z pokolenia na pokolenie a každý k nej trochu pridal, až napokon z nej vznikol vcelku ušľachtilý príbeh o láske a obeti.
Sansonovci popravili mnoho významných osobností francúzskych dejín. Uvediem len niekoľko popravených: Gróf Antoine-Joseph de Horn, Cartouche, královrah Robert Francois Damiens, François-Jean Lefebvre de la Barre, Thomas de Mahy marquis de Favras, Jacques Nicolas Pelletier, francúzsky kráľ Ludvíka XVI., generál Adam Philippe Comte de Custine, dcéra Márie Terézie, kráľovná a vdova po Ludvíkovi XVI. Mária Antoinetta a jej sestra Alžbeta, vojvoda Louis-Philippe-Joseph Orleánský, Simon-Francois Lamarche, markýza de Rastignac, markýza de Marboeuf, Jean-Joseph Payen, Georges Jacques Danton, Marie-Jean Hérault de Séchelles, Camille Desmoulins, Lacroix, Pierre Philippeaux, Fabre, Delaunay, Chabot, Basire, Frey, Gusman, Didericksen, Marc René Marie d’Amarzit de Sahuguet abbé d’Espagnac, generálny prokurátor pařížského departmentu Jacques Lillier, brigádny generál Francois-Joseph Westermann, Charles-Auguste Prevost d’Arlincour, vikomt a gardový dôstojník Lavalette, poslanec Osselin, Leclerc de Buffon, predseda konventu Maximillián Robespierre, abatyše Marie-Louise de Laval-Montmorency, vojvoda de Beauvilliers so ženou, bývalý generálny advokát pařížského parlamentu Jean-François Joly de Fleury, princezna de Monaco, baron de Blést, prvý prezident parlamentu v Grenobli Albert de Berulle, Antoine Quentin Fouquier de Tinville, François-Noël Babeuf, Buonarotti, Augustin Alexandre Darthé, Germain, Drouet a mnoho mnoho ďalších.
To ako sa popravovalo po nástupe roku 1790, kedy sa začalo popravovať guillotinou, bolo jednoducho strašné. Čítal som veľmi pozorne, poznámky som si ale nerobil, ale nechápal som za čo všetko odsudzovali na smrť. Každý bol nepriateľom republiky. Nebolo možno sa obhájiť pred súdom. Ak sa človek raz dostal na súdny dvor Conciergerie, súd bol už len fraškou. Denne sa popravovalo aj do stovky ľudí. Kým na začiatku chodili na popravy ešte davy ľudí a tlieskali a kričali: „Nech žije republika!“, neskôr už toto kričali aj popravovaní a keď už bol celý národ z týchto jatiek unavený, vyrušovali ich už aj povozy, ktorými denno denne vozili odsúdených na popravište, kvôli ktorým nemohli pokojne spať. Bolo toho jednoducho priveľa. Najprv zločinci, vrahovia a atentátnici, potom šľachta, dokonca aj kráľ a kráľovná, poslanci, potom tí, čo pomohli založiť republiku, ďalej tí, ktorí odsúdili kráľa a tí ktorí odsúdili tých, ktorí pred tým súdili. Koleso šialenstva, ktoré keď sa raz roztočilo, nevedelo zastať. Mal som taký dojem, že hrôza, ktorá pred rokom 1790 bola na popravách, zanikla a ľudia si našli inú hrôzu – v množstve popráv.
Guillotinou sa našťastie zastavilo ukrutné mučenie, ktoré bolo bežne dovtedy používané pred popravou na doznanie, ako aj priamo na popravišti ako súčasť trestu. Strašnou ukážkou toho ako sa dovtedy popravovalo bola poprava Roberta Francoisa Damiensa, ktorý sa pokúsil o atentát na kráľa Ludvíka XV. Paradoxné je, že kráľ bol proti tak krutému zaobchádzaniu, ale nič s tým nedokázal spraviť.
Charles-Henri Sanson popravil v tých najkrutejších časoch revolúcie 2918 odsúdených. Henri-Clémens Sanson, jeho vnuk, dovtedy kým nebol prepustený zo služby, popravil 111 odúsených. Na záver len poznámka, že posledným guillotinovaným vo Francúzsku bol Hamid Djandoubi v roku 1977! A v roku 1981 bol trest smrti vo Francúzsku zrušený.
(…, 0836, 0837, 0838, …)