Vyprahnutá divoká préria, naprieč ktorou sa tiahnu ako vlas vlakové koľaje. V diaľke počuť hvizd parnej lokomotívy a tu neďaleko železnice sa v tráve čosi nepokojne pohlo. Vlak sa približuje, atmosféra hustne a keď je už na dohľad, z trávy vyskočí veľká skupina indiánov. Kone vstávajú zároveň s nimi, naskakujú na ne a začína skoro bežný deň divokého západu. Toto mi dlhé roky evokoval názov Ostro sledované vlaky, až kým som si nevypočul audioknihu a zistil som, že moje spomienky smerujú inam.
Po vypočutí mi trklo a hneď sa mi rozvietilo. Dve scény, ktoré sa mi z času na čas vynárali z môjho detstva ako čosi magické, patria rovnomennému filmu k tejto knihe a samozrejme Ostro sledované vlaky nemajú nič spoločné s divokým západom, hoci keď tak nad tým rozmýšľam teraz pred Vianocami, asi si znovu pozriem Winnetua. Zacnelo sa mi za tou krásnou dobrodružnou prérijnou atmosférou.
Prvá z tých dvoch scén je, keď si Miloš Hrma v kúpeľni prerezáva najprv žily na ľavej ruke a vzápätí na pravej, dômyselne vymysleným uložením britvy na priloženom stolčeku. Film som zjavne videl ešte ako dieťa, ale dodnes vo mne táto scéna vzbudzuje čosi, čo v sebe ukrýva každá samovražda – strašné a nepochopiteľné odhodlanie k smrti, ktorá je tu zhmotnená v sile úderu. Druhá scéna, ktorá je prinajmenšom kultovou scénou českej kinematografie je, keď telegrafistka Zdenička prijíma na svoje stehná a zadok jednu pečiatku za druhou.
Kniha má svoju zvláštnu atmosféru. Na mňa pôsobila ako vnútorná výpoveď mladého chalana, ktorý ale už vidí svet veľmi triezvo, možno až príliš triezvo na svoj vek. To ale asi kvôli tej vojne, na ktorú si už všetci zvykli ako na nekonečnú otravnú zimu.