Ako som tak ležal v posteli, ktorá sa len teraz začala zohrievať mojím telom, v ostatnej izbe bolo stále chladno. Za oknom tma neskoro jesenného večera a ja som držal v rukách rozčítanú knihu od Umberta Eca. Mal som taký dojem, že tie riadky idú úplne mimo mňa a akoby z ničoho nič, som dostal chuť na Kafku. Dostal som chuť odložiť toho ťažkého Eca a nechať sa obklopiť tou preukrutnou atmosférou Kafkových príbehov, v ktorých sa nad hrdinom zbiehajú čierne mraky, bojuje s neviditeľnými a autoritatívnymi nepriateľmi a to všetko je zamiešané fantazmagorickým expresionizmom. Rovno som Eca odložil a vybral si niečo krátke od Kafku. Voľba padla na poviedku V trestaneckej kolónii.
Ide o krátku návštevu cudzinca alebo cestujúceho, ktorý sa ocitá v nápravnom tábore, kde má práve dôjsť k výkonu trestu jedného väzňa za to, že zaspal pri stráži veliteľovho domu. Nebol to žiaden génius a zdalo sa mi, že bol takým tým jednoduchým človiečikom, ktorý ani nechápal, čo sa vlastne išlo diať. To nechápal, pretože to bolo účelom, ale zjavne nechápal aj iné veci.
Kniha je vlastne opisom toho, ako stroj používaný k výkonu trestu funguje a akási obhajoba toho, že takéto tresty sú správne. Aspoň tak to vnímal jeho „inžinier“. Stroj fungoval tak, že 12 hodín vpisoval do kože človeka text, ktorý človek v určitej fáze trestu pochopil na „vlastnej koži“. Neostal priestor na druhú šancu. Uvedomil si, za čo vlastne trpí a žiaľ v agónii dokonal. Išlo o strašné mučenie a v tomto ma Kafka prekvapil. Zvyšok deja nejdem popisovať, určite stojí za prečítanie, len v skutku ma Kafka prekvapil, že niečo podobné napísal.
Spokojný, že som ďaleko od Trestaneckej kolónie a v teplej posteli, som knihu odložil a uspokojivo si vychutnával ten luxus, tak ostro kontrastujúci so studeným vetrom vonku.
(…, 0896, 0897, 0898, …)