Len pred pár dňami som od Bradburyho dopočúval skvelú zbierku poviedok Ilustrovaný muž. Je z nej cítiť precízne usporiadanie, akoby Bradbury zamýšľal napísať tých osemnásť príbehov tak, aby vytvorili obraz jedného neďalekého sveta našej budúcnosti. Ich fragmenty som nachádzal aj tu v 451°F.
451°F je svojím spôsobom zvláštna kniha. Príbeh sa odohráva na Zemi v neďalekej budúcnosti. Základnom situácie je spoločnosť, ktorá považuje knihy za všeobecné ohrozenie a nepriateľa štátu číslo 1, a to akékoľvek knihy. Najviac tie, ktoré v sebe nesú nejaké posolstvo, učenie či odtlačok človečenstva. Spoločnosť sa samozrejme zmenila. Zmenila sa legislatíva, zmenili sa očakávania ľudí, to ako trávia svoj voľný čas, najmä to, že žiaden nemajú. Zmenilo sa ich vzdelávanie, zábava. Zmenila sa aj rola požiarnikov. Už požiare nehasili, ale zakladali. Zmenila sa hodnota ľudského života. To už ale náramne pripomína iné príbehy z ľudských dejín.
Kniha, aj keď bola publikovaná už v roku 1953, bola pre mňa mrazivým zrkadlom súčasnej spoločnosti a z tohto pohľadu aj úžasným vizionárstvom. Poskytlo mi to ale pohľad na obdobie spred 60 rokov. Zrejme súčasný pocit človeka, že žije turbo urýchlený život s pretlakom stresu, honbou za peniazmi, fiktívnym šťastím a istotami aké tu doteraz neboli, je najskôr len rojčením každej generácie a podobné, ak nie tie isté, pocity mali aj naši prastarí otcovia. Ako bolo spomenuté v inej knihe – najťažší život majú tie generácie, ktoré žijú medzi dvoma ľudskými epochami. Mám ale dojem, že od začiatku 19. storočia sa takéto epochy striedajú príliš často a tieto frustrujúce pocity si posledné storočia užíva asi každá generácia. Máme málo času na to, aby sme sa pozerali do budúcnosti a aspoň na chvíľu sa z nás stávali vizionári, nie to ešte aby sme sa pozerali do minulosti. Kým nepríde katastrofa, ktorá na nejakú dobu všetko zakonzervuje a zrazu nebudeme vedieť čo s časom, tak budeme ako štvaná zver ľudských dejín. Ak ale nepríde, čoskoro zabudneme na svoje zvyky, tradície a všetko neracionálne čo nás spájalo s našimi predkami. Našu históriu budeme vnímať výhradne skrz formalizované informácie a strohé dejiny a naše človečenstvo sa scvrkne na frustrujúcu prítomnosť. Kedysi tradície mali obrovskú váhu na stabilizácii spoločnosti. Dnes keď počujem hovoriť o tradíciách, mám dojem, že je to ako výkrik topiaceho. Nikto otvorene tradície nespochybní, ale zachraňujú ich len jednotlivci. Nemal som v úmysle začať takto pochmúrne, ale to na mňa ešte pôsobí atmosféra Bradburyho fantastiky.
V 451°F má každý vytvorené podmienky pre šťastný a zábavný život, hoci na úrok toho, že je spoločnosť silne normalizovaná. Ľudia si to už ale nemajú čas uvedomiť. Majú nekonečné možnosti zábavy, prísuny adrenalínu, čohokoľvek čo ľudí robí šťastnými, čo im dá pocit spolupatričnosti a dôležitosti. Len jedinú formu šťastia ľuďom štát nedopraje – pocit šťastia z poznania a tvorby. Majú všetko, ale nemajú voľný čas. A bez voľného času nevznikne žiadna nová myšlienka či umelecké dielo. Myslenie a kreativita je ilegálna a s nimi aj všetky knihy. Podobne ako v rôznych diktatúrach boli vždy ilegálne rôzne názory a prejavy určitého myslenia, v 451°F je to dohnané do extrému a nežiadúce je akékoľvek myslenie či akákoľvek forma kreativita okrem tej deštruktívnej. Spaľovanie kníh je napokon už nejakú dobu chápané ako zrodenie diktatúry.
Tento ultimátny postoj spoločnosti voči originalite paradoxne v knihe najlepšie vystihuje reprezentant spoločnosti, veliteľ požiarnej jednotky. Jeho postava má mytologický až božský charakter, lebo na veliteľa jednej malej posádky, bol neuveriteľne presvedčivý a sčítaný a nielen to. Z jeho slov bolo miestami ťažké uveriť, že je vo vzťahu ku knihám na tej odvrátenej strane. Akoby bol chvíľami niekde nad všetkými a ako diabol si užíval šialenstvo, ktorému dal zelenú.
Hlavný hrdina, Montag, precitne z toho normalizovaného delíria šťastia, prejde si cestou osamelého hrdinu až sa stane outsiderom. Zrkadlí v sebe všetko zhubné, čo spoločnosť do ľudí zasiala ale aj všetko krásne duchovné a kreatívne, čoho sa niektorí ľudia nevzdajú ani za cenu vlastných životov. Prerod Montaga od spokojného občana k rebelovi je jediným a postačujúcim dynamickým prvkom situácie a to ako začína pochybovať o sebe, o svojom povolaní aj o svojej žene, je kus po kuse nahlodávaním, ktoré ani najvýkonnejšia normalizácia nikdy neututle.
Keď som knihu dočítal, mal som z nej samozrejme tieto dojmy, ale potom som si položil otázku, čo by sa v skutočnosti mohlo stať, ak by sme nemali všetky tie milióny kníh, ktoré máme. Dnešný človek si pozrie film, prečíta alebo vypočuje knihu, pogoogluje, napije sa, naje sa, ide si zašportovať, zase si pozrie film, zopár videí, najlepšie bombastických, škandalóznych a tak na hrane života a smrti, aké len chce, zase pogoogluje a je akoby v jednom kolotoči. Koľkí z nás sa na chvíľu zastavia a položia si otázku, čo mi ten film či kniha naozaj dali? Všetko toto je pre väčšinu z nás formou zábavy, pre koho je to ešte aj kúsok poznania?
Napokon už len jedna poznámka. Podobne ako v Ilustrovanom mužovi som aj tu cítil ukrutný pesimizmus z budúcnosti. Mám na to len dve odpovede. Buď Bradbury neverí na optimistickú budúcnosť a pestujeme si ju už dnes; alebo píše o tých etapách ľudskej budúcnosti, ktorá sa k pesimizmu práve skláňa.