Veľmi sa mi páči štýl ako Hesse pristupuje a nazerá na človeka. Uvedomil som si to už v Demianovi. Má tak nevídaný cit pre to podstatné, čo chce na človeku ukázať, že to budí dojem nenáročnosti, ale každý kto si to skúsil vie, že popisovať veci správnymi slovami je umenie a tento Hesseho štýl nemôžem nazvať inak, než oslava človeka. Dokáže formulovať svoje myšlienky úžasným spôsobom a ich obsah prekračuje každodennú skúsenosť. Dáva nám zamyslenia a vytrháva nás z bežnosti. Okamžite to do mňa zasialo semienko túžby písať o ľuďoch a všetka tá každodenná nenávisť, ktorú každý z nás cíti voči zvyšku sveta a zavše aj celkom blízkym, sa zo mňa vyplavila ako vzduch z preležanej nafukovačky na konci leta.
Kým som si ale pri Demianovi nebol ešte celkom istý, čo Hesseho ovplyvnilo a čo by mohlo byť pre jeho tvorbu charakteristické, tu som to už pochopil celkom zreteľne a hádam aj správne. Najprv sú to Friedrich Nietzsche a Sigmund Freud, ktorých diela sa v diele Hesseho objavujú. Potom sú to akési tri prvky. Najprv je to vizionárstvo o kolapse Európy, v ktorej možno nájsť stopy práve Nietzscheho. Potom je to silné postavenie matky, alebo vo všeobecnosti detstva, v živote hlavného hrdinu. A napokon prítomnosť snov alebo snových fantázií. Pričom v týchto posledných dvoch možno nájsť zase stopy po Freudovi. Hesseho človek, či sa volá Emil Sinclair alebo Harry Haller, je ale v tom nietzsche-freudovskom svete vytvorený jednoducho prekrásne a je skutočným umeleckým dielom.
Stepný vlk je pre mňa Hesseho monológom alebo ešte lepšie povedané trojnásobným do seba vnoreným autoportrétom. Dokonca, aj keď Haller hovorí s Hermínou alebo s kýmkoľvek, mám dojem, akoby to bol meditačný monológ. Práve tu Hesse vyznieva ako hlboký mysliteľ a znalca človeka a nielen to. Ak človek pozorne číta, začína mať pocit, že ho Hesse pomaly berie za ruku a vedie aj tam, kam by sa sám neodvážil. Takto s jeho doprovodom je to akési ľahšie a jednoduchšie. Je ako starým učiteľom, ktorý si už nevyžaduje posvätnú úctu neznalého k nadradenému, už sa len teší a pomáha človeku urobiť ďalší dôležitý krok.
Harry Haller v sebe, okrem Stepného vlka, ukrýva strašne veľa. Spája v sebe protichodné. Priťahuje aj odopiera. Miluje, nemoralizuje, rozumie si a aj tak si nevie pomôcť. Kritizuje meštiacky život, ktorý je akýsi nijaký a k žiadnemu extrému nechce ani len pričuchnúť, bojí sa ho, ale aj tak túži po zážitkoch a šťastí, ale to šťastie a zážitky tkvejú práve v extrémoch, ktoré odmieta a tak si len zúfa a zúfa. Spoločnosť je tak ako jedna veľa polievka sebaľútosti. Tu sa človek nemôže nezamyslieť nad touto tvrdou kritikou „množstva“, ako mu hovoril Sokratés, nad kritikou spoločnosti, demokracie, princípu hlasovania a prevahy väčšiny, ktorá je ale silne závislá práve na Stepných vlkoch, ktorých spoločnosť utlačuje. Útlak ich ale vlastne vytvára a tak sa možno na Stepného vlka pozerať aj ako na výtvor samotnej spoločnosti, ktorá sa potrebuje rozvíjať. Žiaľ na ich úrok. Na úkor toho, že niektorí sa tam budú musieť označiť za sebevrahov. A to nie je len o tom, že si svoj život raz zoberú, ale aj o tom, že žijú životy, ktoré akoby neboli ich. Je to spanilá jazda so svojou tragickou melanchóliou.
Kniha je nabitá brutálnym nábojom, silnými vnútornými myšlienkami, ktoré vo mne rezonovali skoro na každej strane. Táto kniha je ako dvere, ktorými sa na chvíľu môžem pozrieť aj do samého seba, možno tam seba napokon nenájdem, lebo tam bude Hermann Hesse, ale máme spolu ako ľudia veľa spoločného a to je tiež príjemné stretnutie.