Ráma, toto gigantické, navonok geometricky triviálne čisté ale zvnútra technologicky dokonalé mimozemské plavidlo, je úžasný. Zistil som to už po prvých kapitolách a môj úžas nad ním mi ostal až do konca. Čosi podobné som si užíval aj roky dozadu pri sledovaní filmov Alien a Aliens. To ako obraz pomaly prechádzal prázdnymi chodbami Nostroma či stanicou Hedley’s Hope. Akoby tam niečo malo byť, ale nebolo. Len tá zlovestná ľahostajnosť prázdnych priestorov v ostrom kontraste s mojim očakávaním, že každú chvíľu narazím na nejakú hrôzu mi nezmazateľne vryli do pamäti tento krásny futuristický svet. Bolo to ako byť vo svete snov. Podobne som vnímal aj Rámu. Jeho popisy ma fascinovali a zároveň prekvapovali. Krok po kroku som tam s expedíciou Endeavour bol aj ja.
Kriticky a tak trochu s namyslenou sebadôverou som skúmal ako Clarke Rámu vystaval. Každý detail som si narýchlo prepočítal, na chvíľu zapochyboval, uznal správnosť a pokročil ďalej. Možno aj preto, že som sa tak silno pohrúžil do tohto architektonického veľdiela, som čiastočne prehliadal ľudské príbehy. Každopádne Stretnutie s Rámom je pre mňa v prvom rade skvelým opisom. Až na jeho pozadí vnímam stretnutie s Rámom aj ako významnú udalosť v budúcich dejinách ľudstva a jeho objavovanie či expedíciu ako príbeh ľudí.
Pri počúvaní som často zápasil s tým, že som jednoducho nedokázal uveriť Clarkovej odvahe detailne opísať Rámu v celej jeho gigantickosti a komplexnosti. Bol som presvedčený, že ho načrtne len v hrubých rysoch a uľahčí si to odbočkou k posádke Endeavour a jej každodennej rutine, k známym pozemským a ľudským problémom a Rámu ponechá na fantázii čitateľa. To by bolo pre mňa sklamaním. Nenechal. Skoro celý dej knihy zasadil do vnútorného sveta Rámy a svoju odvážnu fantáziu, ktorej nechal fakt obrovský priestor, až sa človeku z toho točí hlava, podrobil dokonca skúškam z fyziky. Za toto Clarkovi treba vzdať hlbokú poklonu.
Moje pochybnosti ma neviedli len od jedného technologického artefaktu k druhému, ale aj od ich podobnosti s ľudským svetom a jeho povahou k neznámemu svetu odkiaľ Ráma prilietal. Ľudstvo mu dalo meno a tak sme sa tak trochu stali jeho tvorcami aj my. To je už raz taká ľudská vlastnosť. Schodisko, hoc ohromné, bolo stále len schodisko so zábradlím, akoby presne prepočítané pre ľudskú chôdzu. Prečo? Možno preto, že sme ho tak pomenovali a mená nás zvádzajú späť do nášho sveta. Umelá gravitácia či odstredivá sila, Corriolisova sila, energetický pohon Rámu, bioti, všetko to boli skladačky tohto ohromného sveta ako veľkého Clarkoveho puzzle. Každý ten kúsok som na chvíľu poobracal v mysli, či tam nenarážam na nejakú absurdnosť a keď som pochopil, položil som ju na správne miesto. Keď som knihu dopočúval a dostaval to pomyselné puzzle, mal som z toho skvelý pocit.
Ráma dráždi a zrejme aj dlho bude dráždiť ľudskú myseľ, aby si predstavovala cudzie a nepoznané svety. A Clarke je master tohto remesla. Vie to jednoducho perfektne (a možno sa mu podarilo predpovedať budúcnosť, lebo aspoň mne v roku Rámu veľmi silno pripomenul objav medzihviezdneho telesa Oumuomua).
Samotný príbeh mi pripadal trochu lineárny. Udalosti prichádzali a odchádzali pekne postupne bez nejakých komplikovaných odbočiek. Jediné, čo vytváralo akúsi nelinearitu v dynamike príbehu, bol samotný pohyb Rámu. Ten do ľudského snaženia vstupoval bez ohľadu nato, čo ľudia robili a to sa mi páčilo. Dávalo to pocítiť, že posádka Endeavour bola len pasažierom v cudzom svete. Aj keď až taký cudzí nám zase nebol ..
(…, 0907, 0908, 0909, …)