Keď som si vyberal, ktorú ďalšiu knihu od Hesseho si prečítam, mal som dojem, že ho už trochu poznám. Črty jeho rukopisu, charakteristiky jeho tvorby, to ako uvažuje a rozvíja myšlienky tak hlboko zamerané na človeka. Vybral som si túto, lebo mi jej názov evokoval čosi nové, čosi čo mi odkryje Hesseho tvorbu ešte viac. Hra so sklenenými perlami je zvláštne iritujúci názov pre knihu a nielen to, aj samotná Hra je zvláštna, vyzývavá. Nie je síce ústredným motívom, tým je životopis Jozefa Knechta, magistra Hry so sklenenými perlami, ale v jej blízkosti sa všetko podstatné deje a rozvíja, opiera sa o ňu a práve ňou je celá kniha pretkaná. Napriek niekoľkým popisom alebo skôr náznakom, ktoré akoby schválne presne hru nedefinovali, len ju naznačili, zostával pre mňa jej obraz nejasný do samého konca. Na začiatku som Hru považoval za umenie tvoriť konšpiračné teórie, čo mi veľmi pripomenulo dielo Umberta Eca alebo Dana Browna. Neskôr som pochopil, že Hra je čosi viac.
Črty, ktoré som registroval ako charakteristiky Hesseho tvorby sa ozvali aj tu. Znovu predvída a varuje pred vojnou, aj keď vie, že vojna je ešte stále prirodzený dôsledok našich dejín a znakom našej nedokonalosti. Je to trpká vedomosť, pretože on sám rozvíja človeka a objavil, čím ako ľudstvo máme schopnosti riešiť veci aj bez nich. Rozvíja človeka ako málokto. Hovorí o ňom, uvažuje nad ním, necháva ho učiť sa a učiť iných akoby to bolo jeho jediným dôvodom na život. Celá kniha je vybudovaná na človeku. Na človeku a na hudbe. Napokon k hudbe má veľmi blízko. Hudbou a hĺbaním nad ľudskou dušou je Hesse veľmi typický. Zavše mi to až prišlo neprirodzené, kde všade nachádzal hudbu, ale pomáhalo mi to pochopiť ho. Našiel som tu tiež odkazy na silu otcovstva, materstva alebo inými slovami silu rodinného krbu, ku ktorému sa aj Knecht napokon vrátil. A hoci nie do svojej vlastnej rodiny a nie na dlho, vrátil sa k svojmu najbližšiemu priateľovi z detstva. Každopádne, aj keď je toto v knihe akousi minoritnou témou, Hesseho zamyslenia o rodine sú ako celok jasné a pre mňa aj dôkazom, že Hesse si veľmi vážil svojich rodičov, hoc v nich videl aj obmedzenia svojho rastu. Musel hľadať rovnováhu medzi tým, čím je a čím chce byť a toto dodáva jeho tvorbe krásnu dynamiku. Táto téma akoby plynule prechádza do témy nástupníctva. Hesse akoby cítil, že človek pri sebe potrebuje iného človeka, spriaznenú dušu, človeka, od ktorého sa bude učiť a ktorého bude rád počúvať aj človeka, ktorému bude svoje znalosti odovzdávať a ktorý ho bude naozaj počúvať. Možno aj preto je človek centrom jeho tvorby, lebo žiadneho takého nemal?
Už od úvah o dokonalosti človeka sa pomaly prepracúvam k inej téme a tou je téma nadľudí, ktorá si myslím pochádza od Nietzscheho. Tu je to ešte silnejšie a jasnejšie formulované ako v knihách, ktoré som čítal doteraz. Kastália a ľudia ako Jozef Knecht sú priamo týmito nadľuďmi alebo prinajmenšom stupňom (asi tuším o čom bude kniha Stupne) k nim a tým, že celá kniha je o Knechtovi, je to akoby uskutočnenie jeho predstáv o svete nadľudí, ktorý Nietzsche ohlásil, ale až Hesse ho vytvoril a napokon skritizoval. Objavil, že pre takýto svet je ešte priskoro a v spoločenských podmienkach ako máme aj dnes, je jednoducho tento stupeň ľudstva odkázaný na opätovné zániky a opätovné zrody. Žiadna sebazdokonaľujúca sa evolúcia, ale vojny a utrpenie. Fyzické, svetské, duševné aj náboženské. Vďaka tejto knihe som pochopil aký je v tom rozdiel. Aj keby taký svet vznikol, stálo by to strašne a bolo by to len za cenu skoro absolútnej izolácie a nulovej produktivity. Možno práve po tomto zistení sa Hesse duševne zrútil, ktovie. Raz to pekne a jednoducho prirovnal: Kastálci = Kastráti. Nemyslel to zle či hanlivo, v Hre takéto pohnútky neexistujú, len im na úrok ich duchovenstva ubral zo svetského kusu života. Bol to výsledok jeho kritiky či sebakritiky alebo objavu. Kastália je to, k čomu celý život spel. Je v nej čaro, skutočné bohatstvo, východisko. Keď ju však dosiahol, zistil že vytvoril čosi nezlučiteľné z bežným životom. Čosi netrvalé. Takýto deštruktívny objav môže spôsobiť všeličo. V rozhovore medzi Knechtom a Pliniom, ktorý sa mi javí ako ústrednou výpoveďou knihy, Hesse zrejme narazil na zlom svojich ideálov.
Aj v Hre som našiel tému smiechu ako jediného lieku na úpadok a choroby našej doby, ktorá sa inak asi za tých posledných 80 rokov veľmi nezmenila. Máme pocit, že sme urobili míľové kroky vďaka technológii, zmenilo nás to, to bezpochyby. Ale na obraze človeka ako takého je to len malý fľak. Možno maľovaný presnými ťahmi, ale svoje miesto si tam ešte stále hľadá. Mňa tu kniha poučila, aby som sa viac smial, aby som si viac užíval život a viac si všímal úspechy a to z čoho môžem mať radosť ako problémy, ktorých bude stále veľa a ktoré viem vytvoriť aj z ničoho. O tom som sa už veľakrát presvedčil.
Po úvode knihy, ktorý bol na mňa trochu filozofický a je ho potrebné brať nanajvýš vážne, dojmy irónie alebo metafor treba statočne prehliadať, je človek uvedený do sveta Kastálie, ale hlavne do sveta Jozefa Knechta ešte ako dieťaťa. Treba ju brať vážne, ale na konci, keď človek dočíta poslednú vetu, je dobré sa nad touto knihou zamyslieť ako nad Hesseho spoveďou a odkazom zároveň. Tu sa už netreba držať presného výkladu Hry a Kastálie, ale povoliť uzdu tomu šesťstostranovému koňovi a všetko uviesť do kontextu dnešného človeka, samého seba.
Keď sa Knecht stal Majstrom Hry, začal si strategicky získavať autoritu, čo je v mojom profesionálnom živote dnes veľmi príťažlivou témou. V tomto smere má Knecht predo mnou veľkú výhodu v tom, že ho ľudia obdivujú. Je akoby ideálom, talentovaným a autoritatívnym vďaka svojim schopnostiam. Asi nie každý má pocit, že je talentovaný a vonkoncom nie každému sa podarí svoj talent rozvíjať a dnešná doba vyslovene nabáda k tomu, aby všetci, čo aj nejaký talent majú a nejde ruka v ruke s pôžitkami a materiálnym, mali by sa ho zbaviť alebo naň zabudnúť. Medziľudské vzťahy vymeniť za materiálne neistoty, vrodenú urodzenosť za otroctvo a genialitu za konformnosť. Pred týmto diabolským kolotočom je však jeden míľnik a to je sebapoznanie. Poznať sa, poznať ľudí znamená poznať aj svet, ale podobne ako talent aj sebapoznanie sa dá stratiť. Knecht sa poznal, poznal aj ľudí a drel na tom ako na svojom talente. Bol ochotný plniť náročné zavše aj zdanlivo nezmyselné úlohy, poznával vynikajúcich ľudí a oni zase jeho. Pochopil ale, že musí zostúpiť z Kastálie medzi naozajstných ľudí, čo sú možno práve tí kedysi talentovaní a učenliví, dnes otrocky pracujúci a sebaopúšťajúci otcovia a matky. Ale aj za očami otroka, za jeho rezignáciou je spovedník, génius a v jeho rukách je kus skutočného človeka, ktorého Knecht vie znovu naučiť pekne postupne začať svoje okolie privykať na nové otázky.
V Kastálii je také pravidlo, že si jej členovia musia za svojho pôsobenia v Kastálii napísať tri životopisy. Páči sa mi táto myšlienka. Kniha končí práve troma takýmito životopismi Jozefa Knechta, ktoré o sebe napísal. Zneli mi ako epigrafy na jeho pomníku …
(…, 0913, 0914, 0915, …)