Mladému japonskému páru sa narodí postihnuté dieťa. Zasiahne ich to ako silná búrka malú loďku na otvorenom oceáne, ale podarí sa im to ustáť a nájdu si novú podobu života, v ktorom bude miesto aj pre krásu a šťastie. Veľmi som bol na ten zrod zvedavý, v čom bude tkvieť tá zmena a hodnota, ktorá ich životy udrží pokope. Táto kniha je ale o niečom inom.
Mladému japonskému páru sa narodí postihnuté dieťa. Má mozgovú herniu a prognózy na jeho ďalší život sú veľmi pesimistické. Od života porovnateľného s vegetatívnou formou rastlín po bolestivý a krátky život. Nič jednoduché, ani štipka veselosti. Najhoršie sa ale číta to, ako k novorodencovi pristupujú doktori a samotný otec, Vrabčiak.
Každému, kto má deti sa musia veľmi zle čítať riadky, kde sa doktori smejú zo zdravotného stavu dieťaťa a dokonca toto dieťa ani nepovažujú za živého človeka, ale hovoria mu To. To čosi, čo by malo zomrieť a to čo najskôr. Pitva je maximum čo vedia spraviť, ba priam iný význam tento nový malý život ani nemá a aj samotný otec veľmi rýchlo nasadne na údesný vlak surrealizmu a ignorantstva. Už aj hrané pokrytectvo by bolo lepšie ako toto. V tomto smere mi kniha veľmi pripomenula atmosféru, ktorú som vnímal vo filme ako Delicatessen alebo v jednom filme, na ktorého názov si neviem spomenúť, ale aj tam sa narodilo dieťa a radšej sa ani nemalo – rodičia ho pomaly zabíjali tým, že ho kŕmili vodou namiesto materským mliekom, až sa z toho neutíchajúceho plaču matka zbláznila. Najchladnejšia z tohto prístupu bola tá samozrejmosť, s ktorou všetci brali to, že dieťa umrie alebo ho treba nechať umrieť či ho dokonca zabiť. V tom poslednom, podobne ako v spomínanom filme, asistovala aj samotná nemocnica. Až ma z toho mrazilo.
Každému otcovi chvíľu trvá kým pochopí, že je otcom. Vrabčiak sa v tom šoku, ktorý sa na neho zrútil a z toho mäsiarskeho prístupu všetkých doktorov, išiel dať dokopy k svojej kamarátke Himiko. Žena mu ležala v nemocnici, o ničom nevedela a tak to malo aj zostať. Jej matka sa o to ako dobrý firewall starala spoľahlivo. Vrabčiak zobral whisky a presexoval s Himiko pár dní. Óe si akoby pochutnával na detailných opisoch ako bolo Vrabčiakovi pritom zle, ako zvracal do záchodovej misy, ako súložil s Himiko, až mi to chvíľami pripadalo ako pornografia, ale čímsi mi to pasovalo k japonskej mentalite (len hľadať dôvody ako sa rozbiť, ako zahodiť morálku za hlavu a ošukať ďalšiu ženu a potom si priznať, že som slabý duchom aj telom). Ako to skončí tu nejdem rozpisovať. Ku koncu som už ale knihu prestal vnímať ako realistický opis udalostí, ale začal som ju považovať za Óeho surrealistický obraz toho krátkeho zdesenia otca, keď zistí, že sa mu narodilo postihnuté dieťa. Zdesenia, v ktorom je celá jeho budúcnosť a pritom úplne odlišná od toho, ako si ju predstavoval celý doterajší život. Zdesenia, v ktorom je táto zmena tak hmatateľná, že siaha po samovražde ako jedinej možnej obrane. Keď napokon Óe domaľoval tento desivý obraz, zarámoval ho poslednou kapitolou, ktorá z obrazu spravila aj v živote tak slabého Vrabčiaka len epizódu. Koniec ma síce sklamal, ale aj moje sklamanie rástlo každou stranou, ktorú som prečítal až sa napokon z neho vykľul celkom prijateľný zážitok. Ako keď sa Európan vráti trochu zaskočený z mesačnej dovolenky z Ázie.
(…, 0928, 0929, 0930, …)