Keďže ma súčasná produkcia Hollywoodu veľmi nebaví, tak si častejšie ako inokedy vyberám naše filmy. Myslím tým slovenské a české filmy. O Olge Hepnarovej som sa prvýkrát dočítal v Čiernej knihe o českých beštiálnych vrahoch od Jaromíra Slušného, aj keď mi do nej už vtedy nezapadala. Pod beštiálnosťou sa mi vybavuje nekontrolované zúrivé zviera. Hepnarová bola pri svojom čine presným opakom. Plánovitá, pokojná, chladnokrvná, bez známky rozrušenia.
Film je nesporne natočený výborne, precízne, veľmi citlivo až úctivo. Napriek tomu som mal z neho zmiešané pocity. Balansoval som medzi sympatiou a odporom k Hepnarovej. Sympatie vyvolávalo jej životné zúfalstvo. Odpor pramenil z jej rozhodnutia a napokon vykonania hromadnej vraždy.
Snažil som sa pochopiť jej utrpenie z filmu aj z pár textov, ktoré som našiel. Našiel som ho v absolútnom nedostatku empatie, ktorý prežívala vo všetkých oblastiach svojho života. Občas sa mi zdalo, že dokonca aj sama k sebe. Nechápavo som krútil hlavou nad jej duševne chladnou matkou, nad nezainteresovanými lekármi, aj nad ňou samotnou. Bola ako klbko zúfalého nešťastia a bystrého intelektu zároveň, ktoré sa len viac a viac zamotávalo samo v sebe, až sa stáva so spoločnosťou nekompatibilná. Jej intelekt mi pripomínal génia, jej emócie šialenca.
Aj keď som vedel ako tento príbeh končí, naivne som držal palce postávam Jitke a Miroslavovi, ktorí boli pri nej veľmi blízko, že sa im podarí aspoň malá iskra. Nestalo sa. Stala sa vrahom. Pomsta bola pre ňu logickým krokom. Spoločnosť už môže o tom len polemizovať a konšpirovať. A to sa tak trochu deje aj v tomto filme.
Film ukazuje jej život ako skoro výlučne vnútorný a neúprosný boj. Bojovala strašne tvrdo aj v triviálnych situáciách. Od tohto pochopenia je len krôčik k pochopeniu, že ak človek takto žije už od detstva, na tých osamelých frontových líniach dlho nevydrží a vyčerpá sa. Boj sa zmení na prehry. Sympatie dostávajú nový rozmer. Už v nej nie je pozitívno, ale objektívno. Hepnarová už nie je dievča, pri ktorej by som chcel skúsiť stáť a byť jej na blízku, ale objektom, ktorému chcem porozumieť. Napokon to nie je ani sympatia ani odpor k Hepnarovej, čo mi ostalo z tohto filmu. Je to len vecný záujem pochopiť.
Ak sa človek zamýšľa nad jej činom, nad tým čo súdu a aj spoločnosti tam odkazovala, nájde si tam silný sociálny odkaz aj rozpory, či neporozumenia, ktoré nás dovedú do sveta, kde to všetko dáva zmysel, ale ten svet nie je celkom náš. Je zúfalým svetom pádov, depresií, pokoja a agresie a znova dookola. Do seba sa uzatvárajúcim a v sebe sa vyvíjajúcim svetom kam nahliadnuť je strašne ťažké, ale nevyhnutné, ak nechceme umrieť na chodníku rukou Prügelknaba.
Aj keď nie som fanúšikom filmov o vrahoch či zločincoch, ale ak sú dobre natočené a nie sú zbytočne melodramatické a dobrodružné, každý z nich má v sebe aj kúsok priestoru, aby sme sa nad nimi zamysleli. Tento film taký určite je.
Čo vieme spraviť viac ako vtedy v roku 1973, aby ľudia ako Hepnarová nekonali takéto strašné vraždy? Je naša spoločnosť konštituovaná tak, že pre takýchto ľudí nie je miesto?
Svoj odkaz vyslovila dostatočne jasne: „Dnešní lidé nejsou humánní, ke mně sa tak nechovali, ani k jiným Prügelknabe a neměli přitom žádné výčitky svědomí. Udělala jsem to proto, jednak z pomstychtivosti, jednak aby sa zabránilo dalším takovým případům a to tím, že si představuji, že vy byste mohli udělat nějaké opatření, aby se už takovéto případy neděly. Když VB dovede vyhledávať a rozkládat party, proč by nemohla udělat něco i pro tyto lidi, pokud už není pozdě, pokud také nechcete zemřít na chodníku nebo jinde rukou Prügelknaba, ktorý to udělá právem vašeho práva nebo právem vašeho nepráva.„
Možno stačilo naozaj málo a dnes by sme si mohli prečítať úžasné knihy od Olgy Hepnarovej, knihy s hlbokým psychologickým vhľadom a filozofickým odkazom. Ale možno mohla spáchať ešte strašnejší čin. Takúto rezonanciu nám okrem toho čo chcela zanechať, zanechala naviac.
Záverom. Osobne sa mi páčila statická kamera, ktorá dodávala filmu presne to, čo Olge chýbalo – empatiu. Nemôžem nespomenúť ani taký malý detail, ktorý len odzrkadľuje ako si autori dali záležať. Ešte aj ŠPZ jej Trabanta bola presne taká, akú mal v skutočnosti. Film je v prvom rade o Hepnarovej a tak ho treba brať. Ide po odkaze, ktorý vyslovila pred súdom. Nie je o nešťastí, ktoré vykonala a po sebe zanechala.
(…, 2103, 2104, 2105, …)