Na prvé počutie znie pojem emocionálna inteligencia prinajmenšom pozoruhodne, ak nie rovno záhadne. Každý približne vieme, čo je inteligencia, koho považujeme za inteligentného, koho za intelektuála, že sa inteligencia dá merať IQ kvocientom, ale určite v žiadnej z týchto predstáv nefigurujú emócie. Práve naopak, tie sú v kontexte inteligencie považované za prejav nerozumu, nedostatočnej sebadisciplíny a slabosti. Prečo teda emocionálna inteligencia? Nebude to len nejaký intelektuálny buzzword? Nebude. Emocionálna inteligencia je veľmi intuitívny a nesmierne užitočný pojem, ktorý je s rozumom pevne zviazaný.
Inteligenciou vo všeobecnosti rozumieme rozumové schopnosti. Niekto dokáže poľahky počítať diferenciálne rovnice, niekomu robí ťažkosti pochopiť, o čo ide v kvadratických rovniciach. Niekto dokáže vidieť a popisovať štruktúry a vzťahy v systémoch, ktoré sú pre iného chaotické. Niekto medziľudské vzťahy žije, iný im rozumie. Niekto hudbu počúva, iný ju tvorí. Niet sa čomu čudovať, že v tak dôležitej oblasti, ako sú ľudské emócie, možno hovoriť o inteligencii tiež a prekvapilo ma, keď som si uvedomil, že sa o tejto forme inteligencie pred Golemanovou knihou prakticky nehovorilo a nepracovalo sa s ňou.
Emocionálna inteligencia (EI) je v skratke povedané, schopnosť porozumieť emóciám. Byť emocionálne inteligentným potom znamená, že človek pozná dynamiku emócií, je si vedomý toho, čo je ich zdrojom, ako sa prejavujú, aké majú okamžité a dlhodobé dôsledky na jeho život, ale aj na cudzie životy, keďže EI je aj o empatii. Toto je jediná a myslím, že tá najdôležitejšia myšlienka, ktorú Goleman v knihe ponúka. Sem tam sa uchýlil aj k divácky lákavému porovnávaniu medzi IQ a EQ, ale toto by som odporúčal odignorovať. Nemyslím, že by takéto porovnania mohli byť nejako užitočné.
Goleman to zobral na môj vkus enormne zoširoka, takže popravde, ak pri čítaní nezaspíte, tak vám naopak padne sánka. EI sa dá vystopovať ako príčina v zlyhaniach doktorov a sestričiek v nemocniciach a ambulanciách, u pedagógov všetkých druhov a žiaľ aj u tých najdôležitejších, u rodičov. Napríklad drogová závislosť silne koreluje s hĺbkou depresie, s ktorou ľudia ešte pred drogovou závislosťou zápasia a tá zase silne koreluje s úrovňou EI. Hovorí o tom, kde a ako vznikajú emócie, ako sa emócie spolu s človekom vyvíjajú, ukazuje, kde všade možno tieto procesy v ľudskom správaní identifikovať, z ktorých najočividnejšie sú žiaľ tie smutné, končiace depresiami, absenciou emócií, psychickými poruchami a zavše aj tragédiami. Rovnako nám ukazuje ako napreduje výskum mozgu, neuroveda, psychológia, psychiatria, antropológia a iné vedy, čo nám umožňuje lepšie porozumieť ľudskému mozgu a tomu, ako v ňom fungujú naše emócie. Faktom ale ostáva, že ten najdôležitejší výskum si musí spraviť doma každý sám na sebe.
Z tohto pohľadu je kniha predovšetkým motiváciou k ďalšiemu seba-štúdiu. Nedáva jednoduchý „recept“ ako sa stať emocionálne inteligentným, ale dáva ubezpečenie, že sa to dá naučiť a že to má význam. Emócie už nie sú len niečo, čo je možné len prežívať, ale dá sa im aj porozumieť. Skoro každá stránka tejto knihy srší presviedčaním o význame EI, až z toho človek občas zblbne. Z tohto pohľadu sa treba pozerať na túto knihu aj z historického pohľadu. Dnes sa o EI vie a pracuje sa s ňou, človek sa s ňou stretne asi na každom softskillovom workshope, ale pred 30 rokmi bola situácia iná. EI bol nový pojem. Vo vedeckých kruhoch sa s ňou pracovalo už 30 rokov pred tým, ale pre verejnosť to bol neznámy a neuchopiteľný pojem. Goleman sa sústredil predovšetkým na to, aby svoje nedôverčivé publikum najprv presvedčil o jej význame a motivoval k štúdiu, než aby spísal praktickú príručku, ktorá by asi aj tak zapadla prachom. V tomto kontexte je to prelomová kniha.
Záverom sa Daniel Goleman dotkol aj konceptu racionálnej a emocionálnej mysle, ktorý z môjho pohľadu čiastočne pokračuje v štúdii Rýchlej a pomalej mysle Daniela Kahnemana.