Už pred uskutočnením tohto splavu, som si ho považoval za udalosť tohto leta. Po ňom? Ťažko povedať, hádam zistím, keď toto dopíšem. S dcérami sme splavili len 4 km, namiesto pôvodne zamýšľaných 8 km a tieto 4 km sme splavovali neuveriteľné 4 hodiny. Zažili sme tu z rôznych pohľadov zaujímavé aj náročné situácie a tieto 4 km (medzi Bystričkou a Rovňanmi) sa pre nás rozhodne stali veľkým dobrodružstvom.
V okolitej krajine je Ipeľ v podstate neviditeľný. Ten, kto to tu nepozná, nevie, že tým úzkym pásom stromov, čo sa tiahne medzi poliami, tečie potok. V okolitých dedinách pomaly plynie ledva badateľný život. Pri 32°C v tieni sa nikomu nechce ani na dvor. Na poliach sú len tí, čo musia, ale na cestách pulzuje celkom bežná premávka s úplne bežnými nedeľnými starosťami. Úplne iný svet je ale tu, na Ipli.
Je to tu ako v džungli. Kvôli bujnej nekultivovanej vegetácii sa sem dá dostať len miestami, kde to nie je tak husto zarastené a treba ich dobre hľadať. Nie je ich veľa. Len tak sa človek nedoškriabe na kríkoch a nepopŕhli na vysokej pŕhľave, ktorej sa tu zjavne darí. Odtiaľto okolitú krajinu ani oblohu nevidieť, nepreniká sem skoro žiadne priame slnečné svetlo a vďaka tomu je tu osviežujúco chladnejšie než „tam vonku“.
Nafúkal som kajak a cez síce zarastenú ale inak schodnú cestičku som ho položil na vodu. Breh bol strmší než som čakal, takže aby som deťom uľahčil nastupovanie, vošiel som do vody, aby som im kajak pridržal. Skoro mi odpadli nohy! 6-stupňová voda bola pre mňa šok. Ten chlad mi skoro sparalyzoval celé telo. Zrazu mi trklo, že to možno nebol najlepší nápad zobrať deti, pretože jedna z dôležitých „výbav“, ktoré som tu so sebou mal, bola možnosť, že keď bude treba, vyskočím z kajaku a pôjdem po toku pešo, prípadne si deti spestria splav podobne, ale v 6-stupňovej vode toto nehrozí. Okolnosti mi ale neumožňovali veľmi si vyberať, takže buď teraz alebo ktovie kedy, ak vôbec tento rok. Počítal som každú sekundu, čo som tam stál a mal som pocit, že stojím v kyseline, čo ma od spodu celkom rýchlo rozožiera. Keď baby naskočili do kajaku, rýchlo som naskočil aj ja a ešte chvíľu čakal, kým sa mi nohy nerozmrazili. Nebol ale čas čakať, prúd nás začal unášať a bolo treba kajaku udávať smer aj tempo.
Keď som potom neskôr pozeral na SHMÚ, či je bežné, že potoky sú takéto studené aj počas najhorúcejšieho leta, tak som s prekvapením zistil, že som sa možno ocitol v najchladnejšej vode široko ďaleko. Všade inde, kde som pozrel, bolo min. 13°C a viac. Dokonca aj na samotnom Ipli o pár kilometrov nižšie. Zrejme je to tak kvôli Málinskej priehrade.
Hneď po pár desiatkach metrov nás čakala prvá prekážka – prirodzene vytvorená hať zo spadnutého stromu, na ktorom sa rokmi zachytilo ďalšie drevo a vytvorila sa síce nie vysoká, ale široká a nesplavná prekážka. Vedel som o nej, ale keďže iný nástup som v týchto miestach nenašiel, počítal som s ňou a museli sme ju prekonať. Dúfal som, že bude jediná, alebo aspoň jedna z mála. Nebola.
Keď sme sa k nej priblížili, pochopil som, že to nebude také priamočiare, ako som očakával. Pri hati tok prirodzene zmohutnel, čo mi sťažilo navigáciu, ale aj bez toho bol Ipeľ pre mňa prirýchly. Pádloval som len ja a v kajaku sme boli traja. Takže zastaviť bola jedna vec, druhá bola nájsť vhodné miesto, kde vystúpime a prenesieme kajak okolo hate. Tu mi v rýchlosti preblesklo hlavou, že také miesto tu vlastne ani nemusí byť. Koľko mi trvalo, kým som našiel prijateľný vstup do vody. Prečo by zrazu tu pred haťou malo byť miesto, kde si zaparkujeme a vystúpime?
Už po šoku z ľadovej vody som sa prepol z rekreačného režimu do dobrodružného a očakával som nevyhnutnosť improvizácie. Baby to zo mňa cítili a začali sa báť. Slzičky mali na krajíčku. Chceli sa vrátiť.
Keď som si toto uvedomil, začal som si dávať väčší pozor, ako veci riešim, aby som ich zbytočne nevystrašil. Cesta späť totižto už nebola veľmi alternatívou. Aj napriek tomu, že som nevedel, čo nás čaká, pripadalo mi rozumnejšie pokračovať ďalej po prúde, ako sa snažiť dopádlovať späť.
Výstup a nástup z kajaku a jeho následne prenesenie znamenalo, že sme po takomto cvičení mali kajak od blata, úlomkov kríkov, listov a hemžiaceho sa hmyzu a pavúkov. Ale sedeli sme v kajaku a plavili sa ďalej.
Po pár desiatkach metrov nás čakala ďalšia hať a opätovné prenášanie. Keď sme vyšli na lúku, bolo to naozaj akoby sme sa vrátili z džungle. Keď som to tu bol ešte v júli obzrieť a nájsť miesto, kde by sme mohli začať so splavom, lúky boli na oboch stranách Ipľa osiate vysokým obilím. Teraz už bolo po žatve, takže sme mohli aspoň po lúke relatívne pohodlne prejsť ďalej. Baby sa stále chceli vrátiť. Úplne som na nich videl, že v ich svete sa už táto hra skončila. Koniec, poďme domov! Rodičia majú predsa vždy pripravený plán B, či nie? Tu ale naozaj hra skončila a zrejme aj oni tu pochopili, že to také jednoduché, ako povedať „Poďme naspäť.“, nebude.
Vrátiť sa znamenalo, preniesť kajak po lúke späť k miestu, kde sme sa nechali doviezť. Nech som nad tým uvažoval akokoľvek, stále mi vychádzalo lepšie ísť ďalej po prúde, trebárs sa aj ešte trochu popasovať s prekážkami a nájsť miesto, kam si môžeme zavolať odvoz, ako absolvovať porazeneckú útrapu späť s tým rizikom, že deti si z tohto krátkeho fiaska odnesú len nepríjemnú spomienku, ktorá nám v budúcnosti ktovie ešte čo znemožní. Iste, bolo to nepohodlné, ale nie vyslovene nebezpečné a určitým spôsobom zaujímavé. Koľkokrát budeme mať možnosť zažiť spolu takúto situáciu? Posilní nás to alebo oslabí? Spravili sme úžasný kompromis – pokračovali sme v ceste, ale zmenili sme jej význam. Novým cieľom sa stal návrat domov.
Sľúbil som im, že si teda ideme nájsť miesto, kde splav skončíme a išli sme ďalej. V babách sa pohol obrovský kus statočnosti, ktorá v nich prevážila a nedovolila nám zaseknúť sa tu.
Pôvodne som plánoval splav ukončiť po 8 km pri tzv. Tureckom moste v Zelenom. Bolo by to symbolické sem prísť, pretože mám na toto miesto veľa spomienok z detstva. Naším novým cieľom boli teda Rovňany, za predpokladu ak nenájdeme nejaké vhodné miesto ešte skôr. Podľa mapy to vyzeralo, že také miesta, kam by mohlo po nás prísť auto, by tu mohli byť, ale otázne bolo, či ich z vody vôbec rozspoznáme. Ak nie, tak Rovňany nemôžu sklamať, pretože je tam ponad Ipeľ most a teda aj veľmi vysoká šanca, že tam bude miesto, kde sa vylodíme. Ak ani toto nie, tak stále som sa mohol pustiť do krížovej výpravy cez polia s kajakom na pleciach, nech to už bude stáť čokoľvek.
Treba ale tiež povedať, že nebyť tých prekážok z popadaných stromov, halúz a naplaveného odpadu, mohol to byť inak celkom príjemný splav. Voda je tu síce studená ako šľak, ale na pár výnimiek v neprehľadných meandroch, je tu len pár centimetrov hlboká a aj koryto príjemne široké. Keďže sme boli nastriekaní repelentom, tak nás ani hmyz neotravoval a mohli sme sa kdekoľvek zastaviť a chvíľu byť súčasťou skoro nedotknutej prírody.
Niektoré hate boli ale naozaj katastrofálne. Nielenže sa cez ne nedalo jednoducho prejsť, ale aj pri prechode nimi tu bolo riziko, že sa práve v tom okamihu zosunú alebo pohnú. Tri takéto hate sme jednoducho museli obísť, bolo to príliš nebezpečné. Bolo teda treba zastaviť, nájsť miesto na výstup, preniesť kajak po poli, nájsť miesto na nástup a pokračovať. Asi štyri menšie hate sa nám podarilo splaviť tak, že som baby z kajaku ani nevykladal a prešuchol som kajak aj s nimi cez hať. Skvelý pocit. Kopec ušetrených starostí. Jednu haťku som si ešte pred takouto operáciou trochu upravil a jednu zase úplne zlikvidoval tak, že som proste celý kmeň odhodil do koryta a mohli sme pokračovať v splave. Niektoré sa nám podarilo podplávať. Vtedy sme zvyčajne nabrali nejaký ten hmyz, ale baby si už na to celkom zvykli. Nepríjemné pavúky už neboli tým najhorším s čím tu zápasili. No a asi dvakrát som hate splavil sám, kým si baby po brehu pomaličky hľadali cestičku hustým porastom, aby sa za haťou ku mne znovu nalodili.
Ako sme sa blížili k Rovňanom a hatí bolo menej, baby boli veselšie a veselšie a keď sme na brehu objavili čosi ako rybársku posiedku, evidentný dôkaz, že sme k civilizácii už len na skok, chceli si ju ísť obzrieť a tak sme zastavili a chvíľu objavovali. Presne takto som si splav predstavoval – nenalinkované dobrodružstvo s nádychom objavovania, len bez tých prekážok.
Záverom asi len skonštatujem, čo som tu už povedal. Hoci to bol asi najkratší splav, aký som spravil, bol ďaleko náročnejší ako tie, čo som absolvoval a je úplne jedno, či to bol skoro 100 km dlhý splav vtedy ešte neregulovaného Hrona, oddychové splavy Dunaja v krásnej chránenej oblasti Dunajských lúh, či rovnako rekreačné splavy Malého Dunaja v Zálesí alebo Klatovského ramena, alebo turistický splav Dunajca. Tento splav nebol náročný len pre nesplavnosť a nedostupnosť koryta Ipľa v týchto miestach, ale najmä preto, že som mal v kajaku tú najvzácnejšiu posádku, ktorá tu vyžadovala zapojiť všetky technické schopnosti aj rodičovské zmysly.
Keď som sa potom po niekoľkých dňoch spýtal staršej dcéry, čo sa jej najviac páčilo na našom dvojtýždňovom výlete, ktorého súčasťou bol aj tento splav, povedala, že práve ten. Takže si to možno niekedy zopakujeme.