Na túto knihu som neraz narazil, keď som hľadal, čo si prečítam, a práve teraz som dostal chuť na niečo samotárske, ponuré a nebezpečné, akým život námorníkov na plachetniciach pred dvesto rokmi určite bol. Očakával som nekonečný súboj medzi človekom a Bielou veľrybou, ktorá ho donúti siahnuť si až na svoje dno, a popri tom sa od nej niečo naučí. Niečo, čo sa dá naučiť len od veľryby, ktorú chce zabiť. Popravde, tak som tomuto očakávaniu podľahol (možno k tomu prispel aj film In the Heart of the Sea, ktorý som videl pred niekoľkými rokmi), že až aj v čase, keď som mal prečítaných viac ako 95% knihy a námorníci Pequody ešte ani len nezahliadli Moby-Dicka, po ktorom pátrali z pomstychtivých zámerov kapitána, stále som veril, že k tomu súboju dôjde a všetko, čo som čakal, sa ešte stihne odohrať. Ono sa to napokon odohralo, ale to nechcem komentovať. Knihu treba čítať s úplne inými očakávaniami, než som mal ja.
Kniha je veľmi zvláštna. Nikdy som nečítal podobne napísanú knihu ako túto. Hlavný rozprávač, Ishmael, rozpráva celý príbeh. Nie je to však autiobiografia, aj keď to miestami tak vyzerá. Ishmael rozpráva o udalostiach a tlmočí dialógy, pri ktorých nebol prítomný. Domyslel si ich. Na druhej strane, rozpráva aj o tom, čo videl na vlastné oči. A keďže vieme, že Melville mal niekoľkoročné skúsenosti ako námorník a lovec veľrýb, tak je to veľmi dôveryhodné rozprávanie. Sem tam jeho rozprávanie teda pôsobí ako výpis z jeho vlastných denníkov, sem tam zase ako román, a týmto to nekončí.
Z ničoho nič samouk Melville do svojho rozprávania vsúva svoje postrehy, ktoré zahŕňajú poznatky z biológie, botaniky, námorníctva, atď. A štýl, akým to robí, je opäť úplne odlišný od rozprávania príbehu. Sem tam má človek pocit, že sa z čítania románu dostal k encyklopédii. Do detailu a niekedy veľmi zaujímavo popisuje život na veľrybárskej lodi a to, ako taká posádka dokázala na nej fungovať nepretržite viac ako tri roky, bez toho, aby pristála na pevnine. Dnes by sa nám to možno bez tejto knihy zdalo nemožné. Po ceste zabili niekoľko stoviek veľrýb. A kvôli čomu? Kvôli tuku, ktorým si vtedy ľudia doma svietili. Všetko ostatné z veľryby nechávali v mori. A to bola len jedna loď. Takých sa vtedy po moriach plavili stovky.
Popravde, nerozumiem, prečo je kniha citovaná ako jedna z najvplyvnejších alebo najlepších, aké boli napísané. Mne pripadá napísaná síce veľmi pracovito, ale amatérsky. Naozaj som mal ten pocit, že čítam knihu človeka, ktorý nie je spisovateľ, skôr denníky námorníka. Ktorý ako všetci ostatní si len robí svoju prácu a zabíja veľryby hlava nehlava. Pripisujú im rôzne ľudské vlastnosti, ako napríklad prefíkanosť, úkladnosť, a nedochádza im, že predsa tie veľryby chcú len žiť a to, že im unikajú alebo sa možno aj bránia, nie je nijakým úkladným zámerom zvieraťa proti človeku. Naivita námorníka bola desivá. No a napokon Melville ako vedecký dokumentarista mal určite snahu si všetko dobre zapísať a dokonca urobiť vedecké závery, ale asi zabudol, že sa plaví už tretí rok na lodi bez kontaktu s inými ľuďmi a jeho vedecké závery by určite potrebovali ešte revíziu niekým, kto stojí nohami na pevnej zemi. Však vyskúšajte ju samy.
(.., 1092, 1093, 1094, ..)