Izrealsko-Palestínsky konflikt. Prečítal som takmer dvesto strán tejto knihy, kým som sa ako tak začal orientovať v komplexnosti tohto konfliktu a vo formách vzájomnej existencie Izraelčanov a Palestínčanov (najmä na území Západného brehu Jordánu). Nič, žiaden konflikt, o ktorom som dodnes čítal alebo počul, mi nepripadá taký spletitý a doslova neriešiteľný, ako tento. Po tom, čo som si prečítal, sa mi žiada uľahčiť si jeho ponímanie a povedať, že „stačí sa pozrieť“ na mapu West Banku a každý pochopí, prečo je to tak, ale to by bolo naivným zjednodušením, hoc možno dobrým začiatkom, ako tomuto konfliktu porozumieť hlbšie.
Popravde sa ani nečudujem, že mi to trvalo tak dlho. V tomto konflikte nie je nič také jednoduché, aby sa to dalo vyjadriť pár slovami. Vyžaduje seriózny záujem, možno až jeho štúdium. Nenávisť, tej je na jednej aj druhej strane dosť na to, aby to stačilo na vyvolanie vojny, nie je však univerzálna. Nie každý Izraelčan nenávidí Palestínčanov a rovnako je to aj zo strany Palestínčanov. Mnohí si navzájom pomáhajú, chápu sa, žijú vedľa seba, navštevujú sa ako susedia či priatelia alebo len kolegovia v práci. Ale tam, kde sa konflikt udomácnil, je neochota počúvať a porozumieť druhej strane, vžitá, politicky aj nábožensky hlboko zakorenená. Ľudia majú oči zasypané pieskom. Nie je to však typickou črtou tohto konfliktu, je to typickou črtou všetkych konfliktov.
Samovražedné útoky. „Okupácia“ skupovaním pôdy a vyhrožovaním chudobným, že budú ešte chudobnejší, nevzdelaným, že budú ešte nevzdelanejší. Stavanie múrov. Nelegálne väzby, bez rozdielu, či sa jedná o dospelého alebo maloletého. Strach, taký typický pre vojnové oblasti. Strety náboženských svetov, kde je obmedzený priestor na kompromisy. Keď človek otvorí oči a začne tento konflikt vnímať, chvíľami má pocit, že tam nefunguje absolútne nič. Čo oblasť života, tam je problém. Ale nie je to tak. Denno-denný život tam stále plynie. Ľudia chodia do práce, deti do škôl, prekvitá turizmus. Nájdu sa židovskí právnici, ktorí pomáhajú palestínčanom v súdnych sporoch, palestínske a izraelské ženy zakladajú spolky, ktoré sú živým dôkazom, že sa dá a vedia žiť aj v mieri. Čo reportáž, to iný pohľad.
„Palestínčania premárnili čas britského mandátu, keď Židia vymysleli sionizmus, vysielali prvých osadníkov, vytvárali svoje hospodárske a administratívne štruktúry, organizovali sa, navzájom si pomáhali a vymýšľali nový štát. A Palestínčania boli len Arabmi, boli tu doma, a preto si mysleli, že nemusia nič robiť. Nevytvorili podzemnú administratívu ani podzemnú armádu. Nevšimli si, na akých pretekoch sa zúčastňujú. Po roku 1967 Palestínčania nevycítili historický moment, aby sa vtedy dohodli s Izraelom, a nielen bojovali. Keď začali nachádzať svoje povedomie, nadvláda Jordánska im úplne zobrala rozum. Preto nevytvárali občiansku spoločnosť, ale len davy dodávajúce stále nových vojakov, nerozvíjali verejné inštitúcie, ale len štruktúry pozemného odboja, neučili sa, stačil im klamlivý pocit najvzdialenejšieho národa medzi Arabmi. Znamenalo to len toľko, že sú najlepší v triede analfabetov a hlupákov, najlepší z najhorších. A nakoniec po tretie, Palestínčania nepochopili holokaust a židovské skúsenosti z 20. storočia. Nerozmýšľali nad vyhladzovaním, to nebolo pre nich žiadne ponaučenie. A preto nedokázali pochopiť židovskú mentalitu. Keby porozmýšľali nad významom kremačných pecí, stalo by sa veľa vecí jasnejšími. Človek, ktorý videl alebo prežil Osvienčim, dokáže podľa Radžu viac a lepšie. Čo pre zachránených zo šoa znamenalo brutálne vysídľovanie palestínskych dedín, vyháňanie žien a detí do nepriazne osudu, strieľanie do bezbranných, búranie domov, pálenie olivových a pomarančových hájov? Nič. Po tom, čo sami prežili, si mohli dovoliť všetko, a aj si dovolili.“
Radžá Šeháde
palestínsky spisovateľ, právnik a aktivista za ľudské práva
Netreba čakať, že človek pochopí tento konflikt z jednej knihy, že mu otvorí oči a začne ho vnímať jasne, objektívne, bez emócií a múdro. To sa nedá. Dá sa ale byť raz na jednej, raz na druhej strane znepriateľných strán a snažiť sa ich pochopiť. To najľahšie a najsprostejšie je, keď sa človek pridá a usalaší na jeden z nich, len tak, kvôli sympatiám, kvôli jednému videu na Youtube, kvôli nejakej blbosti, ktorú kdesi a kedysi počul, alebo sa o nej len domnieva. Tento konflikt vyžaduje zdržanlivosť, žiadne rýchle riešenia tu neexistujú, ak vôbec nejakú sú.
(.., 1102, 1103, 1104, ..)