Svetlana Alexijevič urobila so ženami, ktoré bojovali v 2. sv. vojne na strane Sovietskeho zväzu, niekoľko stoviek reportáži a výber viac ako 150-tich z nich tvorí túto výnimočnú knihu. O čom sú?
150 párriadkových aj niekoľkostranových osobných spomienok a vojnových skúseností týchto žien je dosť veľa na to, aby som naivne neočakával, že okrem hrôz vojny budú mať spoločné ešte niečo iné. Avšak majú. Kniha je ako puzzle. Každá žena síce vypovedá o svojom vlastnom živote, ale každá reportáž je kúskom tejto smutnej skladačky. Všetky (alebo aspoň väčšina z nich) spoločne vytvárajú jeden veľký obraz. Je to obraz bojujúcej sovietskej ženy. Ako ten obraz vyzerá?
Táto žena je mladučká. Je to v podstate ešte dieťa alebo slečna pred dovŕšením dospelosti. Do armády sa hlási dobrovoľne. Z vojenskej správy ju ale pošlú domov. Nepotrebujú také ako je ona. Je príliš mladá, príliš slabá, nepotrebná a naivná. Jej presvedčenie, že patrí do armády je ale fanatické a skúša to znovu a znovu. Ak to nejde cez veliteľa miestnej vojenskej správy, skúša to cez jeho nadriadeného. Ak to nejde ani cez neho, píše vysoko postaveným politikom. Chce ísť do armády a nič ju v tom nezastaví. Chce zabíjať tých odporných Nemcov a preto nedokáže nečinne sedieť doma v zemlianke a šúpať zemiaky. Ťahá ju to na front ako nočného motýľa jasné svetlo. Napokon ju príjmu. Je síce sklamaná, že nebude stáť žoči-voči Nemcovi a nemôže ho tak vlastnoručne zabiť, ale prijali ju a tak poslušne a svedomito počúva rozkazy. Je zdravotnou sestrou, sanitárkou, chirurgičkou, felčiarkou, telefonistkou, spojárkou, šifrovačkou, rušňovodičkou, vojačkou kúpeľného a pracieho oddielu, delostrelkyňou, strelkyňou, ostreľovačkou, pešiačkou, pilotkou. Zastáva rôzne hodnosti. Je vojačkou, poručíčkou aj kapitánkou. Prežije si svoje vlastné peklo, tak ako každý, kto bol na vojne. To jej je predsa len o trochu inšie. Okrem toho, že trpela strachom, hladom, chladom, vyčerpaním a videla smrť na vlastné oči v jej stovkách šialených podobách, trpela aj nedostatkom krásy, čistoty a dôstojnosti a neraz bola znásilnená vlastnými vojakmi. Vojna sa končí. Podpíše sa na Reichstag a vracia sa domov. Nikdy sa už z vojny ale v skutočnosti nevráti. Jej mladá duša ostala naveky uväznená vo vojnovej Európe. Dodnes sa jej o vojne sníva. Keď počuje lietadlo, chytá ju úzkosť. Má podlomené zdravie. Okrem vyznamenaní si z vojny priniesla aj trvalú invaliditu a nevyliečiteľnú traumu. V jej spomienkach prežívajú dva svetlé okamihy, ktoré jej aj desaťročia od vojny ešte zo zotrvačnosti dodávajú energiu žiť. Prvým bolo jej nadšenie ísť do vojny. Dnes už vie, že bolo naivné, ale nevadí jej to, narukovala by znovu. Pre vlasť. Pre Stalina. Druhým bol euforický zážitok, keď sa dozvedela, že vojna skončila. Vtedy sa jej celý život rozjasnil a celú svoju budúcnosť, ako aj budúcnosť celého svojho národa, videla celkom zreteľne vyplnenú šťastím. Nič z toho sa nenaplnilo. Politici to videli inak. Jej muža, vojnového hrdinu, zavreli na desať rokov do Gulagu, ako nepriateľa štátu, a jej sa horko ťažko podarilo skrývať pred urážkami žien, ktoré na vojne neboli.
Keď uvažujem, ako čítať nadpis knihy „Vojna nemá ženskú tvár“, musím povedať, že ho chápem presne opačne, než je napísaný. Prítomnosť žien v armáde armádu nevyhnutne zmenilo a preto vojna má aj ženskú tvár. Tvár, ktorá chce byť aj v špinavom zákope krásna a oblečená v čistom, a keď už má umrieť, tak chce umrieť predovšetkým pekná, hoci to nie je prakticky možné. Táto tvár nepatrí typickej žene, je to tvár fanaticky odhodlanej ženy zničiť nepriateľa za každú cenu.
Niektoré kapitoly sa mi čítali veľmi ťažko. Mám ale pred sebou ďalšiu knihu od Svetlany Alexijevič – Poslední svedkovia (Sólo pre detský hlas) a už teraz mám pred ňou veľký rešpekt.
(.., 1104, 1105, 1106, ..)