Ďalšia skvelá reportážna kniha od Svetlany Alexijevič. Popisuje ako bezchybne u Rusov funguje vládna propaganda, aký majú silný zmysel pre vlasť, vďaka čomu ich ani nenapadne, že na tej propagande, nemusí byť všetko pravda. Keď vláda hovorí, že je ich povinnosťou ísť do Afganistanu (1979 – 1989) pomáhať svojim bratom podporiť revolúciu za slobodu, budovať mosty, nemocnice, tak sa ide.
Ako som sa vlastne do Afganistanu dostal? Sám som sa tam vypýtal podporiť revolučnú vôľu afganského národa. Vtedy sa totiž v televízii ukazovalo, v rádiu hovorilo a v novinách písalo o revolúcii. Zapálila sa hviezda na Východe! Musíme pomôcť, nastaviť bratské plece.
str. 98, str. 31
V našej rodine panoval názor, že ak tam vláda poslala vojská, znamená to, že to bolo potrebné. To si myslel môj otec aj moji susedia. Nepamätám si, že by mal niekto iný názor. V novinách písali, že naši vojaci budujú mosty, sadia aleje družby a naši doktori a doktorky liečia afganské ženy a deti.
Až keď prekročia hranice a vidia, že ich afgánsky ľuď nevíta s otvorenou náručou, nehádže im kvety pod nohy, na rozkaz strieľajú civilistov, ženy a deti, od rána do večera sú spití, nadrogovaní a hladní, keď na vlastnej koži zažívajú tvrdú šikanu ruskej armády, začínajú chápať, že v Rusku existujú vždy prinajmenšom dve pravdy.
Neustále sme boli hladní. Strieľali sme do divokých baranov. Za divokého sa považoval už taký baran, ktorý bol päť metrov od svojho stáda.
STR, 71, str. 72
Požehnanie politruka pred návratom domov – o čom môžeme rozprávať a o čom nie. O zahynuvších nesmieme, lebo sme veľká a silná armáda. O šikanovaní tiež nie, lebo sme veľká, silná a morálne zdravá armáda. Fotografie roztrhať. Fotofilmy zničiť. Nestrieľali sme tu, nebombardovali, neotravovali, nevyhadzovali do vzduchu. My sme predsa veľká, silná a najlepšia armáda na svete.
Keď sa z Afganistanu vracajú, sú z nich už len ľudské trosky, ktoré zrazu okrem zmyslu pre vlasť majú aj zmysel pre svoj vlastný život, ale ten je už žiaľ nadobro pokrivený a zmätený. Už sa manifestuje len v tom, že hľadajú vinníka, ktorý im zničil životy, chcú odpovede, ktoré radšej nehľadajú a so zdesením vlastným každému dieťaťu odkopnutého od vlastnej rodiny, hľadajú utešenie. Ale kto by už utešoval chladnokrvných vrahov?
Raz vraj Solženicyn povedal: „Vieme, že klamú, vedia, že klamú, dokonca vedia, že vieme, že klamú; taktiež vieme, že vedia, že vieme, že vieme, že klamú, ale stále klamú. V našej krajine sa klamstvo stalo nielen morálnou kategóriou, ale aj stavebným pilierom tejto krajiny.“.
Aké to dáva perspektívy zvyšku svetu, keď jedna z najväčších krajín na svete, krajina, ktorá sa vníma ako veľmoc, vštepuje svojim ľuďom už celé storočie, ak nie ešte dlhšie, paradigmu, že prakticky celý svet je ich krajinou, ich vlasťou, a je ich morálnou povinnosťou brániť túto vlasť?
Svetlana Alexijevič bola v roku 1992 obžalovaná vo veci ochrany cti a ľudskej dôstojnosti zo strany Tarasa M. Kecmura a Inny S. Galovnevovej (obaja jej vyrozprávali svoj príbeh, ktorý Alexijevič uverejnila v tejto knihe). Tento súd je samostatným, ale neoddeliteľným príbehom, ktorý k tejto knihe patrí. Počas súdneho procesu odznelo množstvo názorov. Spochybnili, že v knihe uvádzala fakty tak, ako počas jej rozhovorov s dotyčnými odzneli. Spochybnili, že hoci sú skoro doslovné, nevyjadrujú to, čo nimi chceli vyjadriť.
Pýtam sa sám seba. Musela Svetlana Alexijevič napísať o hrôzach vojny? Áno! A musela matka vystúpiť na obranu svojho syna? Áno! A museli „Afganci“ vystúpiť na obranu svojich druhov? Do tretice – Áno.
str. 296, (Pavol Šeťko, jeden z „Afgancov“)
Chýba ďalšia otázka, prečo „Afganci“ nevystupúpili voči svojim nadriadeným, keď dostávali zjavne neľudské príkazy, na základe ktorých páchali vojenské zločiny, tam už chýba. Odpoveď totiž padla v celej knihe nespočetkrát – plnili rozkazy. Plniť rozkazy je základnou povinnosťou vojaka. Plnili „medzinárodný záväzok“. Záväzok, ktorý je prosto blud. Väčšina z vojakov do Afganistanu išla dobrovoľne. Dobrovoľne znamená, že sa vojak dobrovoľne prihlási. Zvyčajne mali predstavu o vojne prudko zromantizované. Nielen preto, že o nej z rozhlasu a z televízii počuli nezmysly (ako samy neskôr pochopili), ale aj preto, že sa v nich aktivovala „vlasteneckosť“, ku ktorej ich vychovávali rodičia a Veľká vlastenecká vojna (2. sv. vojna – nikde na svete o nej takto nehovoria, len v Rusku, Rusi totiž túto vojnu vnímajú úplne inak, ako zvyšok sveta). A tieto matky aj otcovia trpko oľutovali svoju vlasteneckú výchovu, keď im armáda namiesto syna – hrdinu, vrátila len zinkovú rakvu. A toto precitnutie odznieva v každej jednej knihe od Svetlany Alexijevič. Ruské povojnové vlastenectvo je nezlučiteľné so životom. Ruská demokracia je nezlučiteľná s rozvojom. Ruský hrdina je politický extrakt z vodkou spitého vraha, ktorý bojoval za česť svojej vlasti, ale nik mu nevysvetlil, čo tá česť vlastne znamená.
Pre Rusa je fašistom len ten, kto stavia koncentračné tábory a splyňuje v nich milióny Židov, ten kto ako odplatu za jeden život vysoko postaveného dôstojníka vypáli celú dedinu, ale už nie ten, kto stavia gulagy, plní ich všetkými, ktorí nezmýšľajú rovnako vlastenecky ako politická elita, už nie ten, kto zlikviduje celú dedinu, lebo len plní rozkazy.
Hrôza vojny je komplexná. Vina, ktorá z nej vyplýva, je rovnako komplexná a ani tu sa nedá určiť, kto je primárne zodpovedný. Nezávidel by som žiadnemu súdu, ktorý by mal toto rozhodnúť. Politici, ktorí nariadili inváziu do Afganistanu?
Matka je vinná, pretože vychovala svojho syna k bezmyšlienkovitej poslušnosti položiť svoj život za vlasť. Vojak je vinný, že ostal bezmyšlienkovitým, tupým hovädom, ktorý napokon ochotne zabíja aj ženy a deti (vo vojne sa predsa vždy nájde nejaké ospravedlenie prečo zabíjať), a dokonca aj vlastných, že sa k vlastným chová, ako vlastným otrokom. Spoločnosť je vinná, že aj keď vidí, že sa z Afganistanu vracajú zinkové rakvy, stále veria, že tam Ruská armáda sadí aleje, lieči chorých a pomáha budovať infraštruktúru a za všetkým tým jej prehnitým vlastenectvom, stále visí otáznik, ako sa dostať k tomu „západniarskemu“ magnetovónu a rifľom.
Rusom sa nedá uprieť jedno. Sú poctiví vo svojej viere. Akoby im človek dal klapky na oči a ako ťažné kone už vidia len to jedno. To je na jednej strane dobre, na druhej strane, je to nevyhnutne prejav ich slepoty vidieť naokolo.
(.., 1170, 1171, 1172, ..)