V každej druhej rozprávke pre deti vládne nejaký kráľ alebo kráľovná. Čím sa zaoberajú? Posedávajú na tróne, riešia svoje deti, prípadne nejaký lokálny problém so soľou alebo nejakou pomätenou ženskou, ktorú považujú za čarodejnicu. Ak sa ale poctivo zamyslíme, čo v skutočnosti kedysi králi a ich kráľovné robili, napríklad v 18. storočí vo Francúzsku, možno dospejeme k poznaniu, že toho oveľa viac ako v rozprávkach, nerobili. Boli prakticky len žijúcimi symbolmi kráľovstva a moci.
Možno som stále naivný, alebo je to už mojou profesnou praxou, ale verím v zodpovednosť ľudí v riadení. Verím, že ak človek zodpovedá a riadi veľkú organizáciu, ultimátne celú korporáciu alebo štát, jeho zodpovednosť je rovnako ultimátna. Takýto človek nemá súkromný život, musí byť akcieschopný kedykoľvek a kdekoľvek. Keď ale sledujem, ako sa dnes vládne, ako sa vládlo kedysi, mám pocit, že som fakt naivný.
Zhodou okolností, keď som čítal tento skvelý životopis Márie Antoinetty od Stefana Zweiga, som zároveň počúval román Quo Vadis od Henryka Sienkiewicza. Z oboch kníh som nadobudol dojem, okrem iných, že tak ako francúzsky kráľ Ludovít XVI., jeho manželka Mária Antoinetta, tak aj rímsky cisár Nero, svojim krajinám nevládli. Nestarali sa, čo sa v krajine deje, neriadili ju cez svojich ministrov a senátorov, nezaujímala ich politika. Zaujímali sa len o seba, o to čo potrebovali pre svoj vznešený a bezstarostný kráľovský život. Boli fyzickými symbolmi a reprezentáciou absolútnej a božskej moci, čomu samozrejme bezvýhradne verili. Boli ale aj jej nekompetentnými vykonávateľmi. Nekompetentnejšími už ani nemohli byť.
Tento životopis, mimochodom jeden z najlepších aké som čítal, ma núti zamyslieť sa, čím bola Mária Antoinetta zaujímavá, že Stefanovi Zweigovi stálo za to, spraviť taký rozsiahly výskum, aby napísal túto unikátnu knihu? Uvediem tu štyri krátke úryvky z knihy, ktoré hádam Máriu Antoinettu vykreslia najlepšie. Najprv v jej najväčších slabostiach:
Má akýsi prirodzený vkus, ten však nie je dosť osobitý ani kritický, ale javí sa vo forme oné zvedavosti, ktorá ide poslušne za každou módou a záujmom, ktorý zhorí ako slama. Marii Antoinette, ktorá si nikdy neprečíta knihu a netrpezlivo sa vyhýba každému vážnejšiemu rozhovoru, chýba k hlbšiemu pochopeniu vlastnosť, ktorá je nevyhnutnou podmienkou skutočnej kritickosti: vážnosť, úcta, námaha a schopnosť uvažovať. Umenie je pre ňu ornamentom života, zábavou ako každá iná, nevie, čo je skutočný umelecký pôžitok, pretože pozná len taký, ktorý sa dostaví bez vlastného pričinenia, bez námahy.
.. slabostiach, s ktorými nepohla ani jej matka Mária Terézia:
Ona (Mária Terézia), ktorá sa vyzná v ľuďoch, dobre vie, že toto prirodzene nadané a tak oduševnelé dievča by mohlo zo seba vydať stokrát viac. Potrebovala by len byť, čím v podstate je, a mala by kráľovskú moc, ale beda, žije z pohodlnosti stále pod vlastným duševným nivó. Ako pravá Rakušanka má nepochybne veľa nadania, nemá však, bohužiaľ, sebemanšiu vôľu, aby tieto vrodené dary zužitkovala alebo dokonca prehĺbila: mrhá ľahkomyselne svojimi talentmi, a následne premrhá aj sama seba. „Jej prvé hnutie,“ hovorí Jozef II., „je vždy správne, a keby pri ňom zotrvala a trochu viac uvažovala, bola by skvelá.“ Ale práve ta troška premýšľania je už jej nepokojnému temperamentu na obtiaž. Každé iné myslenie než to, ktoré bezdečne vytryskne, znamená už pre ňu námahu a tú jej vrtkavá, ležérna povaha nenávidí.
Sem tam sa ale nevyhla tomu, že sa zaplietla aj do politiky, kde sa zase len odzrkadlila jej totálna nekompetentnosť, ktorú jej vyčítal aj jej brat Jozef II.:
Položila si si už niekedy otázku, akým právom sa miešaš do záležitostí dvora a francúzskej monarchie? Aké vedomosti si získala vlastným pričinením, že sa odvažuješ do všetkého miešať a domýšľať si, že tvoj názor by mohol byť sebemenej dôležitý, zvlášť tam, kde ide o štát, čo vyžaduje obzvlásť hlboké znalosti? Ty, roztomilá mladá osoba, ktorá celý deň nemyslí na nič iného než na frivolnosti, svoje toalety a zábavy, ktorá nič nečíta, za celý mesiac ani štvrťhodinu nestrávi pri rozumnon rozhovore, ani ho nenačúva, ktorá nepremýšľa, nikdy nedomyslí nič do konca a nikdy, tím som si istý, nemyslí na následky toho, čo hovorí alebo činí.
Ale napokon sa v nej aktivovali aj cnosti monarchu, žiaľ už neskoro. Nezvratné udalosti roku 1793, keď ju najprv v januári previezli do väzenia Conciergerie, popravili jej muža a kráľa Ľudovíta XVI., v marci zase do Temple Tower, v júli jej boli odňaté deti a v auguste ju presunuli na samotku, jej úsilie už malo na ďalší vývoj len zanedbateľný vplyv.
S nešťastím vo vnútornom živote tejto neobyčajnej ženy začína nová éra. No nešťastie vlastne nikdy nezmení povahu, nevloží do nej nové prvky; len rozvíja povahové rysy, ktoré tu už boli. Maria Antoinetta sa nestane – to by bol mylný názor – v týchto rokoch posledného boja náhle inteligentnou, činnou, energickou a životnou. Taká bola svojím založením vždy, a ak doteraz nepoužila túto podstatnú časť svojej osobnosti, bolo to len kvôli záhadnej duševnej lenivosti, detskej hravosti zmyslov. Doteraz si len pohrávala so životom – čo nevyžaduje silu – a nikdy s ním nebojovala; až teraz, keď ju vyburcovali udalosti nesmierneho dosahu, všetky tieto energie sa začínajú brúsiť a stávajú sa jej zbraňami. Maria Antoinetta začne rozmýšľať a uvažovať až vtedy, keď musí. Pracuje, lebo je nútená pracovať. Rastie k veľkosti, lebo osud ju núti byť veľkou, aby nebola presilou rozdrtená. Až teraz, v Tuileries, začína úplná transformácia jej vonkajšieho aj vnútorného života. Žena, ktorá dvadsať rokov nemohla vypočuť žiadnu vyslancovu správu pozorne až do konca, ktorá nikdy neprečítala žiadnu knihu a dopisy čítala iba povrchnne, ktorá sa starala len o módu, zábavu a podobné nepodstatné veci, premení svoj pracovný stôl na štátnu kanceláriu, svoju izbu na diplomatický kabinet. Vyjednáva – namiesto svojho manžela, ktorého teraz všetci mrzuto odsúvajú ako nevyliečiteľný prípad slabosti – so všetkými ministrami a veľvyslancami, dozerá na vykonávanie svojich opatrení, rediguje svoje listy. Učí sa šifrovať a vymýšľa si nejpodivuhodnejšie techniky tajného dorozumievania, aby sa diplomatickou cestou mohla poradiť so svojimi priateľmi v zahraničí.
Na otázku, prečo Zweig o Márii Antoinette napísal knihu, si záverom aj odpoviem. Mária Antoinetta bola tragickou postavou európskych dejín. Nielen preto, že skončila na popravisku, ale najmä preto, že na to, ako bola vychovávaná, čo jej sobáš s Ludovítom XVI. znamenal pre Francúzsko a Rakúsko, ako aj pre mier v celej Európe, čo jej bolo v živote dopriate, čo mohla a možno mala ovplyvniť počas svojho života, sa nič z toho jej vlastným nepričinením nestalo. Bola nepochybne talentovanou ženou a mala potenciál byť vplyvnou panovníčkou ako jej matka, Mária Terézia, ale k ničomu sa nemala a všetok svoj potenciál premrhala. Podobne ako tie miliardy francúzskych libier, ktorými zadlžila kráľovskú pokladnicu a zaplatila si za to len svoje potešenie. Nech ju už opisujú vo filmoch a seriáloch, ktoré sa o nej stále točia, ako chcú, či už ako obeť mileneckých či politických sprisahaní, je predovšetkým tragickou postavou dejín, ktorá nemohla byť ničím iným, len zdvihnutým výstražným prstom ďalšej generácii monarchov, aby neboli nezodpovední a leniví ako ona.
(.., 1214, 1215, 1216, ..)