Svet včerajška je autobiografia jedného z najlepších životopiscov, akých som čítal. Nie je taká brilantná ako Josef Fouché alebo Mária Antoinetta, je však intímnejšia a osobnejšia, ale stále trochu rezervovaná. Nejdem tu spisovať jeho život, ten je napríklad na Wikipédii spísaný lepšie, chcem si tu ale poznamenať, čo vo mne, ako človeku, ktorý rád číta jeho knihy, zarezonovalo najviac: jeho skromnosť, ktorá bola miestami až iritujúca, prekvapivá rezervovanosť vo vzťahu k určitým ľuďom a jeho politická angažovanosť. Stefan Zweig je totiž jeden z mála autorov, ktorých dielo si chcem prečítať kompletne celé (okrem Zweiga sú to v chronologickom poradí ešte Lev Nikolajevič Tolstoj, Svetlana Alexijevič, Hermann Hesse a Sam Harris) a preto, ak takýto autor napísal svoj životopis, nemôžem po ňom nesiahnuť.
Jeho skromnosť vo vzťahu k vlastnému úspechu a sláve je fascinujúca aj iritujúca zároveň. Nadväzoval, priatelil alebo spolupracoval s osobnosťami ako Romain Rolland, Thomas Mann, Franz Werfel, Rainer Maria Rilke, Maxim Gorky, Sigmund Freud, Albert Einstein či Richard Strauss, a pritom akoby si neuvedomoval, že je jedným z nich. Uctieval ich ako neseberovných, zbieral ich rukopisy a študoval ich. Ktovie, či chcel vo svojom životopise len tak pôsobiť, alebo bol naozaj takým naivným dobráčiskom, ale pôsobí to sympaticky aj iritujúco zároveň. Jeho vzťahy s týmito velikánmi doby mali v sebe vždy čosi detsky úprimné až bádateľské. Preto je jeho kniha tak trochu aj súborom úryvkov z ich životopisov.
Tu treba povedať, že Stefan Zweig nevyrastal v obyčajných rodinných pomeroch vtedajšej Viedni a k jeho sláve sa nemusel prebíjať vedľajšími cestičkami, to nie. Pochádzal z jednej z najbohatších priemyselníckych rodín v Rakúsku. Skutočnú materiálnu núdzu nikdy nepoznal. 1. sv. vojnu zažil len v novinách. Nebol len nadaným Rakušanom ale absolútne slobodným Európanom. Išiel kam chcel a kedy chcel (až kým neprišiel k moci Adolf Hitler a v roku 1934 odišiel do exilu), študoval čo chcel a ako chcel a tvoril rovnako tak. Dvere mal otvorené prakticky všade, k autorom poézie, prózy, divadelných hier, k skladateľom hudby, sochárom, maliarom, proste k umeleckej elite tej doby.
S rovnakou naivnou skromnosťou a nevzrušene opisoval aj to, ako si žil v Salzburgu. Keď si tam kúpil dom, hovoril o ňom ako dome na kopčeku, akoby išlo o nejakú poloschátranú samotu. Ale v skutočnosti ide o asi jediný kaštieľ v Salzburgu, ktorý je postavený na jeho najvyššom bode a ponúka panoramatický výhľad na mesto. Taký mal vzťah k majetku.
Trochu záhadne na mňa pôsobilo, že popritom koľko umelcov stretol a s koľkými aktívne udržiaval korešpondenciu, ani raz nespomenul iného velikána tej doby, Hermanna Hesseho. Je to pre mňa naozaj záhada. Ako obdivovateľ ich oboch, som dúfal, že sa ich cesty skrížia práve v tejto knihe a vrhne trochu svetla na ich portréty, ktoré si v hlave nosím, ale nestalo sa, hoci poda iných zdrojov boli blízkymi priateľmi, rešpektovali sa a dopisovali si. Rovnakou záhadou mi je, že svoju manželku (či už prvú alebo druhú) spomenul len raz a aj to nepriamo. Prečo? Prečo jeho vzťah k manželkám nie je súčasťou jeho životopisu? Netuším. Každopádne, túto kapitolu zo svojho životopisu vypustil.
A napokon jeho vzťah k politike. Ten mi pripadal trochu nelogickým, ale možno som ho len nepochopil. Bol apolitický. Verejne sa k politike nevyjadroval. Azda len výnimočne. To mi ale silne kontrastuje s jeho postojom, že sa po boku Rollanda bil za zjednotenú Európu. Rovnako aj v dostupných zdrojoch sa uvádza, že Zweig apolitický nebol (aj preto na neho nacisti poľovali a radšej odišiel do exilu, odkiaľ sa už nevrátil), ale v tejto knihe mne naozaj takým pripadal. Politické udalosti bral na vedomie (tie sa napokon vtedy nedali ignorovať), uvažoval o nich, ale aktívne sa neangažoval a nezaťažoval sa nimi príliš. Hoci ako slávna osobnosť mal na verejnú mienku nemalý vplyv.
Posledná celkom kurziózna vec. Celý čas čo som čítal túto knihu a písal tento článok, som mal v hlave „Svet zajtrajška“.
(.., 1224, 1225, 1226, ..)