Alexeja Navaľného som dlho vnímal len okrajovo. Rovnako tak aj samotné Rusko. Môj vnútorný zrak vždy viac smeroval na Západ. Už od detstva. Akoby sledoval pohyb Slnka. Radšej som sa pozeral ako zapadá za horizont, než vychádza do chladného rána. Radšej som bol hore dlho do noci, než skoro ráno vstávať. Čaro Východu som objavil až neskôr. Navaľného som aj napriek tomu vnímal celkom zreteľne ako najvýraznejšiu a najvplyvnejšiu postavu ruskej opozičnej politiky. Nebol som a ani nie som v nej zorientovaný a chápal som, že nebol jediným aktívnym opozičným politikom v Rusku, ale bol jediným, ktorý sa dostal až ku mne a ktorý ma tak donútil zamýšľať sa.
Ako sa Putin rokmi radikalizoval a strhával so sebou aj Rusko, chcelo sa mi veriť, že práve Alexej Navaľnyj je tým novým lídrom, ktoré Rusko aj jeho partneri chcú a potrebujú. Avšak v januári 2021, bezprostredne pri svojom návrate z Berlína, kde sa liečil po otrave Novičokom, bol zatknutý a napokon uväznený v jednom z bývalých Gulagov, väzení s maximálnou ostrahou, IK-3, kde 16. februára 2024 umrel. Medzitým Putin zatiahol Európu do novej vojny. Dve strany. Na jednej Putin s prakticky neobmedzenou mocou a podporou oligarchov, na druhej strane skoro bezbranná opozícia, tá skutočná nesystémová opozícia, ktorá to má dnes v Rusku veľmi ťažké. Dve strany v nerovnom súboji, kde jedna definuje prakticky všetko, vrátane pravidiel, podľa ktorých sa hrá, a druhej ostalo len jediné – skúšať prebudiť uspatý národ.
Keď som si prečítal túto, v podstate veľmi priemernú knihu (Navaľneho autobiografia bude dúfam lepšia), pripadám si naivný, že som niečomu takému mohol veriť. Jednak preto, že Rusko je dnes tak tvrdá a skorumpovaná diktatúra, že si neviem a radšej si ani nepredstavujem, ako sa to môže zmeniť; a jednak preto, že Navaľnyj bol silný nacionalista. Bol síce anti-korupčný a opozičný voči Putinovi a jeho vláde, ale nacionalista. A tá skeptická časť môjho pohľadu na nacionalizmus si proste nevie predstaviť, ako by tvrdý nacionalizmus mohol viesť k hocičomu, čo bude bližšie k demokracii než k diktatúre. Možno môže a možno by to práve Navaľnyj dokázal. Podobný dojem som mal pred 10 či 20 rokmi aj z Putina. Vtedy bol ešte medzinárodne akceptovaný a ruská propaganda ho vykresľovala ako ľudomila, celebritu a hrdinu národa. Dnes ale viem, že to bolo z mojej strany strašne povrchné. Žiaľ takéto vnímanie ma často vedie cez myšlienkové skratky a chtiac-nechtiac sa stávam nevyhnutne naivným. Chýba mi kapacita analyzovať veci do hĺbky a vytvávať si vlastný názor. Ale ešte ťažšie je používať svoje naivné znalosti ako naivné a z lenivosti ich nepovyšovať na čosi viac. Symptóm politickej apatie.
Každopádne, príbeh Alexeja Navaľného, hoci veľmi krátky, je príbehom výnimočného bojovníka proti korupcii, ktorý na vlastnej koži zažil, čo to dnes znamená v Rusku zvádzať takýto boj. Čelil priamym aj nepriamym útokom na svoju osobu aj rodinu, niekoľkým pokusom o svoju likvidáciu. Otravu Novičokom prežil len zhodou okolností, lebo tí čo ho mali nechať umrieť, o tom nevedeli a robili si len svoju prácu záchranárov. Jeho politický „odkaz“ alebo „výzvu“ by som stručne zrhnul slovami z knihy:
„140 miliónov obyvateľov Ruska by vzhľadom na jeho obrovské zásoby ropy a zemného plynu malo žiť prinajmenšom tak dobre, ako obyvatelia susedného Estónska. Napriek tomu milióny obyvateľov žije stále v chudobe.“
Doprial by som to každému jednému Rusovi – žiť úmerne tomu, v akej obrovskej a bohatej krajine žije. Veď tu možno platí to isté o národoch, čo platí o jednotlivoch – vnútorne vyrovnaný a spokojný človek nerobí druhým zle, necíti sa byť ohrozovaný a nepotrebuje si ani nič dokazovať, skôr naopak, vytvára si s nimi priateľstvá a snaží sa pomáhať. Žiaľ, nedoprajú si to samy.
Klamstvá, hrubé prekrúcanie reality, zavádzanie a zastrašovanie vládnucou elitou skorumpovanou oligarchami. Klamári obviňujú z klamstiev, skorumpovaní obviňujú z korupcie, agresori sa označujú za obete agresie. Cynická morálka v priamom prenose. Vytváranie spoločného nepriateľa, proti ktorému sa nekritické a neuvažujúce masy ľahko vyhrania a identifikujú voči nemu. Opozícia nie je schopná vykonávať svoje poslanie – byť aktívna a efektívna v diskusiách s vládou, prinášať a presadzovať iný názor. Nie je toho schopná, pretože prakticky nedostáva žiaden priestor a je odkázaná na to posledné, čo robí opozíciu opozíciou, teda usilovať o prelomenie vlády a jej zánik. Občania žijú s pocitom nulového politického výtlaku, žiadneho alebo minimálneho vplyvu na spoločenské dianie a upadajú do politickej apatie, v horšom prípade agresie. Tá drahocenná vôľa k politickej zodpovednosti a angažovanosti v spoločenských otázkach sublimuje do čohosi neidentifikovateľného, nízkeho, pudového a nebezpečného. Politika je už len ďalšou formou bulváru a nenáročnej a nič nevyžadujúcej zábavy. Realita dnešného Ruska? Realita dnešného Slovenska.
(.., 1281, 1282, 1283, ..)