Kam smeruje politika Ameriky, Ruska a Európy tohto storočia? Timothy Snyder vydal ešte v roku 2018 túto knihu, ktorá má čo povedať aj o súčasných udalostiach. Treba sa len na chvíľu zastaviť a zamyslieť sa.
Zastaviť sa a zamyslieť. Jednoduché. Ale koľkí to dnes naozaj robia? Pozrieť si shortku, prebehnúť očami nadpis článku alebo si vypočuť podcast, skonštatovať, či to bolo zábavné alebo nie, či s tým súhlasím alebo nie, to nie je to, čo mám na mysli. Práve všetky tieto ľahko stráviteľné a prakticky nič nevyžadujúce informácie treba odsunúť nabokom a skúsiť, či v informáciách, ktoré máme, nachádzame svoju vlastnú logiku. Na takéto niečo som zvyčajne príliš pohodlný. Vyžaduje si to hodiny, niekedy aj dni. Vtedy sa mi občas vybaví obraz Židov z filmu Schindlerov zoznam, ako poslušne čakajú v rade, neuvedomujúc si, že ich vedie do podzemia krematória. Je to pre mňa budíček. Pripomenutie, že v tej mojej letargii a lenivosti sa začínam stávať podobnou obeťou. Obeťou, ktorej osud sa naplno prejaví až neskôr. Nie vtedy, keď mi štát zakáže cestovať (pre moju bezpečnosť a dobro), začne blokovať alebo cenzúrovať internet, nasadí preventívne policajné kontroly, zavedie zákaz vychádzania a ja budem sa báť chodiť po ulici, pretože v susedoch budem vidieť nepriateľov. Nie vtedy, keď sa budem musieť presídliť a stratím majetok (pre dobro národa), ale možno až vtedy, keď budem stáť pred vzduchotesnými dverami plynovej komory. Vtedy už bude neskoro. Budíček! Nechcem, byť obeťou. Dnes máme obrovské znalosti histórie. Vieme sa z nej učiť, vidieť a predvídať možné scenáre. Podobné sa už určite stali. Treba sa len zastaviť a zamyslieť, či sa práve dnes nedeje niečo obdobné.
Ak som Snydera správne pochopil, kľúčovú rolu v jeho pohľade zohráva čas. Mne sa však o tom ľahšie uvažuje ako o historickej pamäti národa. Tá, si myslím, funguje veľmi podobne ako pamäť jednotlivca – v záujme prežitia vytesňuje bolestivé a negatívne zážitky, blokuje ich nevyhnutnosťou vyššieho energetického úsilia, a preferuje pozitívne skúsenosti. Ak tento proces nefunguje, alebo človek príliš snaží (zvyšuje svoje úsilie dostať sa aj k negatívnym skúsenostiam, úmyselne alebo patologicky ich opakovane oživuje), poškodzuje ho to. Ak však funguje, prevládajú spomienky, ku ktorým sa radi vraciame a tie vytvárajú základ nášho hodnotového života, ukotveného v skúsenostiach a z nich plynúcej sebadôvere. Takáto pamäť je pamäť zdravého a sebavedomého jedinca.
Rusko má svoju pamäť dekády manipulovanú autokratickými elitami (najprv socialistickými, potom komunistickými a dnes fašistickými), ktoré voči nemu konajú ako Frankenstein k svoju experimentu. Manipulujú historickou pamäťou národa, a tým aj samotným národom, aby legitimizovali svoje nemorálne činy a mobilizovali verejnosť na upevnenie svojej moci. Z takto vyfabrikovaného národa sa stáva čosi monštruózne až absurdné – národ fyzicky silný, politicky sebavedomý, no zároveň trpiaci úzskosťou z ohrozenia, sebaľútosťou a pocitom obete.
Práve toto vnímanie seba ako obete je podľa Snydera fundamentálnou súčasťou ruskej politiky. Dodáva jej životne nevyhnutnú dynamiku. Vďaka nemu prežíva. Rusko vníma fungujúce demokracie ako existenciálnu hrozbu. Nejde ani tak o priamu vojenskú hrozbu, hoci to Rusi často tvrdia a argumentujú rozširovaním NATO, ale predovšetkým o hrozbu ideologickú. Podobne ako sa Nemci vnímali za čias nacistického Nemecka, aj Rusi sa dnes považujú za privilegovaný a vyvolený národ. Pre takéto vnímanie sveta je akákoľvek iná alternatívna politika neakceptovateľná. Preto Putin vyvíja na demokracie neustály destabilizačný tlak. Využíva pritom všetky dostupné metódy zasahovania, od klasických metód, ako sú nasadzovanie agentov, špionáž, provokácie a korupcia, až po sofistikované kybernetické útoky a manipuláciy sociálnych sietí. Azda najkrikľavejším príkladom boli americké prezidentské voľby v roku 2016, do ktorých Rusko preukázateľne zasahovalo a získalo vplyv na Donalda Trumpa, o ktorého sympatiách k Rusku dnes už asi nikto nepochybuje. Vnímanie sa ako obeť a pocit ohrozenia legitimuje všetko nelegitímne, bez rozdielu.
Keď Putin vyhlasuje, že bude bojovať, až kým nedosiahne svoje ciele, nehovorí len o Ukrajine, hovorí o celej Európe, ako to už neraz povedal Zelenskyj a mnohí ďalší. Európa a Amerika predstavujú pre Rusko hrozbu. A pokiaľ my, Európania a Američania, budeme ako občania slobodnými, kým sa budeme navzájom vo svojej slobode rešpektovať, kým si budeme môcť vyberať svoje vzdelanie, zamestnanie, cestovať a bez strachu prejavovať svoj názor, ale najmä kým budeme žiť v právnom štáte a v miery, dovtedy nimi aj ostaneme. Ruská politika pre svoje prežitie potrebuje, aby sa demokratická Amerika aj demokratické európske krajiny stali autoritárskymi. Autoritárske štáty, v ktorých sa stiera rozdiel medzi faktami a fikciou, čoho sme dnes už svedkami skoro každý deň aj u nás, budú pre Rusko vítanými partnermi.
Snyder kritizuje aj Ameriku a Európu. Kritizuje najmä ich vieru, že kapitalizmus je nemenný prírodný zákon schopným za každých okolností plodiť demokraciu, ktorá zase automaticky zaisťuje blahobyt. Ukazuje, že historické fakty toto presvedčene nepotvrdzujú. Ako príklad uvádza vývoj v Rusku, na Ukrajine a v Bielorusku po roku 1991, kedy zrútenie jedného politického systému automaticky neviedlo na vznik trhov a trhy zase neviedli k vytýčeniu práv. Podobné nevyužité príležitosti na poučenie sa z dejín priniesla vojna v Iraku v roku 2003, či finančná kríza v roku 2008. Tieto udalosti priniesli prospech najmä bohatým, ktorým sa zvýšil vplyv. Naopak, vplyv bežných voličov sa obmedzil, čo ich vedie k pasivite a nezodpovednosti (Cesta do neslobody), a tým sa vzďaľujú demokratickým hodnotám.
Democracy requires you to be active. There’s nothing about the outside world which naturally bring democracy. Democracy has to be about people who want to rule themselves.“
T. Snyder v rozhovore pre CHannel 4
Zovšednela nám demokracia? Pretrváva už len zo zotrvačnosti? Prestali sme chápať, čo vlastne znamená? Je už len slovom? Nemalo by to tak byť. Mám dojem, že niektorým z nás je dokonca na smiech, najmä tým, ktorí sa cítia dobre pod krídlami krikľúňov a autoritárskych lídrov, v ich pomyselnom bezpečí. Podľahnú ľahkej fascinácii autoritou, podobne ako Nemci v 30. rokoch Hitlerovi, ktorý ich v miliónoch poslal na front, spravil z nich masových vrahov v koncentračných táboroch a keď bolo po všetkom, z krásnych miest boli len ruiny. Ako povedal Winston Churchill v roku 1947: „Demokracia nie je ideálna, ale nič lepšie zatiaľ nemáme.“ Demokracia nesmie zovšednieť, nesmie byť na smiech. Musí stáť za to, aby sme ju bránili a zveľaďovali. Inak ju mať nebudeme.
(.., 1298, 1299, 1300, ..)