Táto kniha je útla rozsahom, ale veľká spôsobom, ktorým vznikla. Je unikátna. Človek nemôže neoceniť, že keď ju Bauby písal, každé jedno písmeno musel vybral zo špeciálne zoradenej abecedy len mrkaním ľavého oka. To bol jediný spôsob, ako mohol komunikovať s okolitým svetom po tom, čo ho 8. decembra 1995 ranila mozgová mŕtvica. Po nej upadol do kómy, z ktorej sa prebral do Locked-in syndrómu, t.j. stavu, kedy sa človek prakticky stáva väzňom vo vlastnom tele. Má plné vedomie, vie rozmýšľať, pamätať si, ale nedokáže sa hýbať, jesť, rozprávať ani samostatne dýchať.
Chcel som si ju prečítať po tom, čo som videl rovnomenný film The Diving Bell and the Butterfly a neľutujem. Je to príjemné čítanie. Zdravému človeku poskytuje priestor prehodnotiť svoje priority a vážiť si svoje zdravie. Najsilnejšou kapitolou bola pre mňa tá, v ktorej písal o svojom otcovi.
(.., 185, 186, 187, ..)