Ťažko mi je posudzovať túto knihu z pohľadu autenticity, ale keďže ide o životopisné rozprávanie, nevyhol som sa mu. Graves vychádzal z autobiografie samotného Claudia, čím upokojil moju zvedavosť a dielo pre mňa získalo na hodnote. Pri počúvaní tejto knihy som sa na chvíľu ocitol v dobe na sklonku starovekej antiky a bolo to veľmi príjemné vytrhnutie zo súčasnosti, hoci nebolo to zase také drastické vytrhnutie, lebo ako som rýchlo zistil, mnoho starostí a nerestí dneška, riešili ľudia aj vtedy. Človek sa tu ponorí do života vysokej politiky, rímskych cisárov a senátu, sleduje a objavuje, čo všetko máme spoločné so svetom spred 2000 rokov a čo všetko nám už pripadá cudzie a nepochopiteľné. Kým antickí ľudia verili veštbám a dávali si veštiť Sibylám, dnes sa na veštení skôr pobavíme. Kým ale ľudia majú peniaze a moc, užívali si tieto ingrediencie aj vtedy aj dnes bez ohľadu na morálku a zaužívané normy.
Claudius, vnuk despotickej diktátorky, ktorá vládla v mene svojho muža, bol koktajúci mrzák považovaný za slabomyseľného. Slabomyseľným rozhodne nebol. To mu ale umožnilo stiahnuť sa do bezpečného závetria Ríma, kde našiel skoro nerušený pokoj aj luxus šľachty a mohol sa tam venovať milovanému štúdiu histórie. Sám sa považoval viac za historika ako cisára, ktorým sa neskôr aj stal hoci proti svojej vôli. Takým bol aj obraz vtedajšej rímskej vysokej spoločnosti. Mala vždy aspoň dve tváre. Jednu, ktorú bolo potrebné nosiť a druhú, ktorej sa človek nemohol zbaviť.
Každý kto sa pozrie na rodokmeň Claudia alebo na Juliovsko-Klaudiánsku dynastiu pochopí, že bol súčasťou vari najslávnejšej doby ľudských alebo prinajmenšom európskych dejín a stál na vrchole samotnej Rímskej ríše. Bol však rozporuplnou postavou. Ustráchaný, bojazlivý ale v istých okamihoch aj panovačný a presvedčivý. Bol sčítaný ale asi ako každý čistý vedec aj politicky naivný. Mne osobne bol veľmi sympatický práve v jeho čistých ideáloch historika a filozofa, ktoré musel ako politik, aj ako človek obávajúci sa o svoj život, často oželieť či ohnúť. Zároveň mi ho bolo trochu ľúto. Pripadal mi príliš slabý na to, aby vedel svoju pozíciu cisára hájiť ako jeho predchodci či nasledovníci. Ako politik si Claudius žil vo svojom svete pred vonkajším svedom uzatvoreným aj v dobe, keď už bol cisárom. Akoby aj sám uveril len na jednu krátku chvíľu, že je cisárom a je bohom podobný, ale zrejme ho za skutočného cisára nikdy nikto v skutočnosti nepovažoval. Tá krátka chvíľa prišla, keď na slonovi vošiel do Británie ako neohrozený bojovník. Aj jeho najbližší sa k nemu správali tak trochu zvrchu a časom na to vždy niekto doplatil. Ako historik ale napísal životopis svojho otca, dejiny Etruskov a Kartága. Poznal sa Herodom, ktorého som si pri počúvaní zmýlil s Herodotesom. Ten ale žil 400 rokov pred Claudiom a spolu viedli zaujímavé historické diskusie.
Treba byť ale v jednom opatrný, keď človek číta túto knihu alebo aj pôvodnú autobiografiu Claudia. A to v tom, že ak by každý cisár o sebe písal ako on, možno by nám každý pripadal tak ľudsky ako Claudius a nie zbožne ako sochy na Olympe.
(…, 0830, 0831, 0832, …)