Kým som nevidel film, nevedel som o udalosti na rieke Hudson z 15. januára 2009, takže to bola pre mňa celkom výhoda. Bral som ho ako ďalší Hanksov film a hoci som ich od neho za posledné roky nevidel veľa a ešte menej dobrých, stále je pre mňa značkou kvality, ktorú ani priemerné snímky nedevalvujú. Tiež až na konci, vlastne až v titulkoch, som zistil, že ide o film Clinta Eastwooda. Jeho filmy majú pre mňa svoju osvedčenú atmosféru. Takže aký to bol film?
Pobavil ma. To, čomu som od začiatku neveril, ma prekvapilo. Neveril som totiž, že film dokáže udržať moju pozornosť až dokonca, pretože v podstate od začiatku je zrejmé, že k žiadnej tragédii nedôjde, takže aj keď sa film pohráva s touto myšlienkou a v pekných záberoch to naznačuje, je to také príjemné filmové šteklenie. Naopak fajn, že to film takto otvorene od začiatku rozpráva. Hrá s otvorenými kartami. Pozorne som ho ale dopozeral až do konca a tých 96 minút mi ubehlo naozaj rýchlo.
Keďže sa ale zábava nemala konať vo vzduchu, ale za rokovacím stolom, mal som trochu zmiešané pocity, lebo tieto súdne naťahovačky ma akosi prestávajú baviť a nemal som na ne náladu ani tu. Na chvíľu som ale uveril, že aj Sully stráca pôdu pod nohami a zapochybuje o svojom konaní, čo ma prinútilo rozmýšľať.
Čo ma ale zarazilo na filme bol postoj vyšetrovateľov. Vnímal som ich ako silne zaujatých a na miesto toho, aby boli objektívni, pôsobili na mňa jednoducho opačne. Ich postavy mali byť v podstate ploché bez výrazu, naložené dátami a suchým tónom. Naopak, chovali sa emočne, čiastočne výsmešne a keď došlo k zlomovému okamihu, kedy Sully vyjadrí pochybnosti o serióznosti počítačových simulácií, pôsobili na mňa dokonca urazene. Ich urazená pýcha odkryla celý ich vnútorný svet a z rokovacej sály spravila rodinný stôl a z vyšetrovateľov rodinných príslušníkov, ktorí sa práve od hlavy rodiny dozvedeli, že sa na spoločnej dovolenke pri mori chovali neprístojne a nabudúce by si mali dať pozor s počítačovými simuláciami. Inak na budúce na žiadnu dovolenku nepôjdu a budú sedieť doma a hrať si svoje počítačové simulácie tam.
Tento okamih vo filme mal v sebe ešte jeden zlomový moment. V ňom sa akoby všetko vyšetrovanie aj všetky úvahy a neistoty, ktoré vo filme pekne rástli, zastavili a prevrátili na ruby a to v podstate jednou jedinou Sullyho vetou. Na môj vkus jednoducho príliš sucho a príliš bezvýrazne odbité rozuzlenie. Absolútne by som bral vyjadrenia s podobným efektom na film práve od poroty, ale od postavy Sullyho som čakal viac emócií aj hĺbky a ak už malo dôjsť k niečomu zásadnému, tak by to malo byť patrične cítiť. Keď Sully vyslovil svoje pochybnosti o simuláciách, akoby celý film spľasol a nemohol som sa ubrániť tomu, že mi je Eastwood niečo dlžný. Nie lístok do kina, ale čosi čo by vo mne rezonovalo aspoň pár minút po tom, ako som si tento film pozrel. Našťastie, že to bolo už skoro na konci. Ak by sa to stalo niekde v strede filmu, asi by som ho ani nedopozeral.
Neviem, či to mám prisúdiť tomu, že Eastwood spracovával veľmi známu tému a tak na nejaké prekvapenia asi nebol priestor, ale to on v podstate robí skoro všade a bol v tom naozaj dobrý. Navyše ide o patriotickú tému, ktorá hladí američanov po duši, takže mal byť v tom doma. Neviem. Niečo mu v tomto filme proste nevyšlo. Každopádne ako som ale uviedol aj na začiatku, pozrieť sa dá a je to napokon aj celkom zábavné, aj keď nie pre tých, čo sa práve chystajú niekam letecky.