Spočiatku sa mi táto kniha čítala strašne zle, taká plytká a neúprimná, len slová, jedno cez druhé, obrovská záplava slov, až som nadobúdal pocit, že sa v jej slovách svet úplne rozpúšťa. Pritom je realita taká stručná. Pre našu upachtenú, urýchľovanú a explicitnú dobu preto hraničí skoro s nezmyslom. V predvojnových 30-tych rokoch, keď bola psychológia ešte v plienkach, všetko dozrievalo dlhšie než dnes, vzťahy aj nevera.
Anaïs Nin si žije bohémsky sebestredný život. Nič nemusí. K životu jej stačí, aby bola panensky verná a pozorovala svet okolo seba. Cigarety, alkohol, pomalý ópiový šansón. Keď ale zistí, aké jednoduché a príťažlivé je stratiť morálne zábrany, jej život sa zmení. Vo svojich 30-tich skrátka objaví krásu kurvenia sa, objaví svoj klitoris a jej život je zrazu plný emócií, ktoré doteraz nepoznala. Je plný sexu, vzrušenia, nevyhnutnej nevery a opäť slov, záplavy slov, ktoré postupne, ako sa prediera sexom, začínajú byť akési zrozumiteľnejšie.
Začína písať o vojne s mužmi. A odtiaľto niekde to začína byť veľmi zaujímavým vhľadom do myslenia, do štýlu života, ktoré je niektorým ženám vlastné, ktoré je závislé výhradne na zmyselnosti a nezávislé na morálke. Anaïs Nin sa tak stane na morálke nezávislou, čo jej slobodne dovoľuje ubližovať, manipulovať a ponižovať priateľov, najmä mužov a považuje to za súčasť ženského práva. Jej perspektíva sveta je perspektíva milovania, perspektíva lásky bez svedomia. Ľudí vníma len cez milovanie. Mužov rozdeľuje na tých, ktorých miluje a tých ktorých nemiluje a ako ich miluje. Ženy takisto. Veci takisto. Rozum je len cestou k uvažovaniu o láske. Láska ospravedlňuje všetko a s okamžitou platnosťou. Úplne sa z toho začína točiť hlava. Spočiatku je to úžasné, prekypujúce životom, novoobjavenou nádherou a krásou, ale postupne to začne byť unavujúce, donekonečna sa opakujúce a žiaľ aj brutálne nudné.
Sama v knihe hovorí: „Naprostá vernosť je pre mňa význam bez obsahu.“
Hĺbka jej lásky, jej city, sú také hlboké, ako je hlboký niečí záujem o ňu samotnú. Začína aj končí na šatách, ktoré nosí a páčia sa jej, na pokožke, na farbe nechtov alebo očí. Je príšerne povrchná a užíva si to. Láska jej tiež dovoľuje strašne poľahky plávať medzi slovami, ktoré by inak ani nemohla používať. Raz miluje jedného, raz druhého. Raz sa cíti ako diabol a vzápätí si dokazuje, že ním nie je. Je zmätená a šťastná. Jej slovník existuje len v čase a na mieste, keď ho práve používa a píše denník. Dopíše a začne používať nový. Je to vrchol ženského princípu krátkodobej a bezprostrednej existencie. Iná existencia v tomto princípe nemá miesto. Žije akoby na obláčiku šťastia, okolo ktorého zúri búrka a sem tam to do nej udrie.
Na jednej strane som si poznačil: „V tej jej povrchnosti je ako rozmaznaná princezná, ktorá si vie len užívať a manipulovať. Je mi odporná, ako celá táto kniha. Bude utrpenie dočítať ju a rovnako dopozerať rovnomenný film. Anaïs Nin už nikdy viac!“
Ako som sa ale prehrýzal jej slovami, zistil som, že medzi riadkami nechcene dokazuje, že sa snaží uchopiť svet okolo seba, svoje city aj rozum, hoci to popierala. Popieranie, odmietanie čohokoľvek, čo pred chvíľou schvaľovala, je inak súčasťou jej novej morálky. V tom tkvie zmätok tejto knihy. Je proste zmätená.
Poctiví a rozumní muži ju nenapĺňajú. Potrebuje mužov, ako Henry, ktorí ju oklamú, ak treba. Ak treba. V tú chvíľu majú absolútnu pravdu. Vedia písať úžasné veci a hádať sa o ich pravde. A uspejú. Na chvíľu. Kým dovidia. Dlhodobo ale znovu a znovu nad týmito ženami vyhráva poctivé mužské remeslo iného zneužívania, iná stará pravda. Pretože ženy vládnu okamihom, muži večnosti. V každom z nás je totiž aj jeden matematik. V ženách aj v mužoch. Hľadáme vzorce, ktoré nás popisujú a ktoré popisujú, čo nepoznáme. A aj keď sú len teóriou, nám to stačí. Taká je aj táto kniha. Je nekonečným hľadaním vzorcov, ktoré sa každú chvíľu menia. Aká je Anaïs Nin? To som s prekvapením zistil na strane 215. Myslím, že sa opísala výstižne. Skúste pozrieť, či sa na tom zhodneme.
Mimochodom neviem, kedy som si to uvedomil, ale som presvedčený, že ženy by mali písať denníky. A tu som sa znovu utvrdil v tom, že čítať denníky je niekedy celkom náročný proces, ale zvyčajne veľmi obohacujúci. Núka sa mi vyzvať: „Ženy, píšte!“, a aj keď mi na tom niečo vadí, nechám to už tak.